Americký vojak si mení ponožky pri spoločnom cvičení s juhokórejskými vojakmi v marci tohto roku neďaleko demilitarizovanej zóny medzi Južnou a Severnou Kóreou. Severokórejská diktatúra, jeden z „darebáckych štátov“, ktorý si vyslúžil tento prívlastok nekontrolovaným vývojom jadrových zbraní, si v ten istý deň pokusne odpálila riadenú strelu. FOTO – ČTK/AP

Severná Kórea – čo je výrazný úspech americkej diplomacie – prestala trvať na bilaterálnych rozhovoroch s USA a súhlasila s novým fórom, zloženým zo Severnej a Južnej Kórey, USA, Číny, Japonska a Ruska. Vynorila sa tak šanca odstrániť hrozbu hromadenia zbraní hromadného ničenia v rukách nebezpečného režimu a postupne načrtnúť systém politických obmedzení, definovať možnosť zreformovania Severnej Kórey a integrovať ju do medzinárodného systému – a vytvoriť stimuly, aby túto šancu uchopili všetky veľmoci.

Úloha Číny v tomto procese je životne dôležitá. Je to spojenec Severnej Kórey a jej zásadný obchodný partner. Oba štáty majú spoločné hranice a kus spoločnej histórie. Peking vie, že severokórejská jadrová vojenská kapacita by mu len oživila jeho vlastnú nočnú moru – japonský zbrojný jadrový program. Zároveň chápe, že trvalá kórejská kríza by mu skomplikovala domácu reformu a politickú konsolidáciu v najcitlivejších časoch.

Vlani sa Číne podarila najrozsiahlejšia pokojná výmena vedenia v súčasných dejinách. Vymenili prezidenta, premiéra, šestnásť z celkovo dvadsiatich štyroch členov politbyra, až na jedného všetkých členov Stáleho výboru a najmenej tretinu guvernérov provincií. Naliehavosť pramení i z faktu, že Peking usporiada v roku 2008 olympijské hry a v roku 2010 sa v Šanghaji bude konať Svetová výstava. Tieto projekty, symboly národnej konsolidácie a reformy po desaťročiach úsilia a zmätkov ohrozujú vlečúce sa krízy a strategické neistoty na čínskych hraniciach, ktoré zároveň môžu zhoršiť vzťahy Číny s USA.

Správanie sa Číny nenecháva nikoho na pochybách, že hľadá riešenie, a to súrne. Vyhlásila, že severokórejský jadrový zbrojný program je neprijateľný a že treba zostaviť nového fórum. Môže však pomôcť dosiahnuť takýto výsledok len v politickom rámci, ktorý ukončí jadrový program Pchjongjangu bez politického kolapsu. Čína sa prinajmenšom snaží získať istú kontrolu nad politickým vývojom v Severnej Kórei.

Spolupráca s Čínou – a inými ázijskými veľmocami – je kľúčová pri zaistení spoločného postoja s americkým spojencom Južnou Kóreou, bez podpory ktorej bude veľmi ťažké vyvinúť tlak potrebný na prekonanie mŕtveho bodu. Objektívne je Južná Kórea štátom najviac ohrozeným jadrovými zbraňami Severnej Kórey. A konečným cieľom Pchjongjangu je nepochybne odrezať Južnú Kóreu od jej spojencov a podkopať domácu politiku Soulu.

V Južnej Kórei však vyrástla nová generácia, ktorá si nepamätá úlohu Ameriky pri oslobodení Kórey, ani kórejskú vojnu, ktorá zabránila novému zotročeniu krajiny, alebo náročný proces, akým sa táto krajina budovala za silnej podpory USA, až vznikol moderný priemyselný štát a fungujúca demokracia. Kombinácia sčasti európskeho radikalizmu 60. rokov a silnej dávky juhokórejského nacionalizmu ženie túto novú generáciu k výzvam za novú definíciu medzinárodnej úlohy Južnej Kórey, pričom sa značne mení tradičné spojenectvo s USA. Dala impulz tzv. slnečnej politike posledných dvoch juhokórejských prezidentov a snahou je zjednotenie Kórey zmierením s Pchjongjangom.

Južná Kórea, spojenec USA pri ochrane svojho územia, sa považuje za sprostredkovateľa politických vzťahov so Severom. Podľa názoru Soulu neprispievajú severokórejské jadrové zbrane výrazne k ohrozeniu Južnej Kórey – ktoré predstavuje asi 10 000 diel umiestnených popri demilitarizovanej zóne na dostrel hlavného mesta. Takže mnohí Kórejčania – vrátane dôležitých členov vlády – dokonca hoci aj slovne podporujú americký pohľad na rodiacu sa severokórejskú jadrovú vojenskú kapacitu, len neradi podporujú aktívnu diplomaciu, a ešte menej poslednú možnosť – použitie sily – ak všetka diplomacia zlyhá (možno tu ide aj o pocit národnej hrdosti pri pohľade na jadrové úspechy Severnej Kórey).

Južná Kórea by však len nerada ostala odkázaná na milosť a nemilosť Severnej Kórey tým, že by dráždila Čínu, Japonsko, Rusko a Ameriku, ak sa tieto zjednotia v otázke kórejskej politiky.

Severokórejská bojachtivosť preháňa skutočné možnosti, aké tento krutý a izolovaný režim má. Pokúsili sa vydierať USA a primäť ich k bilaterálnym rokovaniam, v ktorých by žiadali dohodu o neútočení a ekonomickú pomoc výmenou za rozptýlenie niektorých amerických obáv z jadrových zbraní. Snažia sa pôsobiť ako národný hovorca celej Kórey v oblasti bezpečnosti, stigmatizovať USA ako potenciálneho agresora a získať platformu pre trvalé vydieranie tvrdením, že Amerika porušuje svoj sľub o neútočení. Vydieranie nezaúčinkovalo a nemôže uspieť; no vytvorilo diplomaciu, ktorá práve ruší rovnováhu tlakov.

Napriek búrlivej rétorike nemá Severná Kórea žiadne vojenské možnosti, ktoré by viedli k vytúženým výsledkom (hrozba bombardovania Soulu je vlastne samovraždou). Vlastnou politikou si Pchjongjang dáva na výber len takéto možnosti: postupný rozklad ekonomiky, alebo výbuch násilia, ktorý zničí režim. Najúčinnejším argumentom pri vyjednávaní je hrozba jeho kolapsu – stratégia, ktorá má isté limity.

Z ďalších účastníkov šesťčlenného fóra je Japonsko vo fáze rozvíjania asertívnejšej národnej politiky, no v súčasnosti je stále veľmi pripútané k USA. Treba tu opatrne zachovať súčasnú kompatibilitu zahraničnej politiky. Rusko má všeobecný záujem predchádzať šíreniu zbraní a usiluje o kreslo za rokovacím stolom, aby zdôraznilo svoj štatút veľmoci. Aktívne presadzuje bilaterálne konzultácie so zúčastnenými stranami, a to ešte pred fórom šiestich mocností, ktoré by sa malo zísť v Pekingu. Ruský prezident Vladimir Putin je príliš rafinovaným žiakom medzinárodnej politiky, než aby nechápal, že opakovanie konfrontačnej politiky Ruska v prípade Iraku by vyvolalo napätie v politických i osobných vzťahoch s USA.

Takto sa kórejská politika prekrýva s americkou schopnosťou rozvíjať vzťahy so všetkými veľmocami do podoby dlhodobého projektu, v ktorom čínske vnútropolitické a strategické potreby, japonské obavy o bezpečnosť a ruské geopolitické ciele splynú a prekonajú váhavosť Soulu pri vyvíjaní tlaku potrebného na dosiahnutie želaného výsledku. A hoci Európa sa nezúčastňuje na fóre šiestich mocností, má veľký záujem na nešírení zbraní. Intenzívne konzultácie so zásadnými spojencami by výrazne prispeli k obnoveniu pocitu spoločného atlantického osudu. Takáto politika sa musí vyhnúť chybám neúspešnej rámcovej dohody z roku 1994, ktorá prehliadla politické imperatívy. Musí odrážať nasledujúce princípy:

– Bilaterálna cesta, ktorú presadzuje Severná Kórea, je pasca a požiadavka paktu o neútočení je novinárska kačica. Tvrdenie, že najstalinistickejší režim na svete sa upokojí sľubmi niekoho, koho uráža označením „kapitalistický odpad“, sa vymyká zdravému rozumu. Bilaterálne rokovania by po krátkom období úľavy zhoršili vzťah USA so Soulom; juhokórejskí nacionalisti by napadli americkú diplomaciu, že robí buď primálo ústupkov, alebo priveľa. Bilaterálna dohoda nemôže obsiahnuť záujmy iných štátov, ktorých pomoc je na zachovanie severoázijskej stability potrebná.

Pochopiteľne, vyjednávači na akomkoľvek fóre si môžu slobodne vymieňať názory. USA však musia odolať vábeniu sirén a nemali by využiť toto stretnutie šiestich veľmocí ako fasádu pre bilaterálne rozhovory USA–Severná Kórea ako kľúčovú návnadu pri nalákaní Pchjongjangu na konferenciu.

– Nešírenie zbraní nie je želaným cieľom, hoci v konečnom dôsledku sa môže stať strategickou nevyhnutnosťou. Niektorí sa nazdávajú, že rokovania nemajú veľkú šancu dosiahnuť uzavretie jadrového programu Severnej Kórey za prijateľných podmienok, a že je preto najlepšie obmedziť následky a zároveň sa sústrediť na zmenu režimu. A že USA majú technologické možnosti, ako takýto vývoj posilniť: Budujú raketovú obranu, ktorá by mala byť schopná poraziť prinajmenšom prvé stupne severokórejského jadrového a raketového programu. Sme schopní urýchliť rozvoj protiraketovej obrany a rozmiestnenie rakiet v Japonsku a u ďalších spojencov v blízkosti Ázie. Zároveň je jasné, že politika, ktorá akceptuje severokórejský jadrový potenciál v mene kontroly šírenia zbraní, by viedla k japonskému zbrojnému jadrovému programu a k veľkým zmenám v čínskej a japonskej zahraničnej politike. Kontrola šírenia zbraní sa môže stať poslednou možnosťou, keď sa vyčerpajú všetky diplomatické prostriedky; no nemala by sa stať preferovanou americkou voľbou.

– Žiadny režim si nezaslúži pád viac, ako Pchjongjang. Vyhlásiť to však za cieľ krátkodobej americkej politiky by znamenalo stratu spolupráce Číny a Japonska a Južnú Kóreu by to dohnalo k otvorenej opozícii. Čína, Japonsko, Rusko a Južná Kórea majú záujem vyhnúť sa zmätkom na Kórejskom polostrove. Zdá sa, že sú pripravení pracovať na zabránení bezprostrednej jadrovej krízy, ale len za cenu, že zachránia vyhliadku na politický vývoj v Severnej Kórei (hoci to nemusí byť nutne režim Kim Čong-ila).

– Zásadné rozhodnutie sa týka časového priestoru na zmysluplné rokovania. Prezident Bush vyhlásil, že jadrový vojenský program Severnej Kórey je pre USA neprijateľný. Takí triezvi pozorovatelia ako bývalý minister obrany William Perry varovali, že len čo Severná Kórea dokončí recykláciu palivových článkov, ktoré vyňala spod medzinárodnej kontroly v roku 2002, vojna sa stane prakticky neodvratnou. Rokovania nesmú dovoliť Pchjongjangu, aby ich využil na odklad. Táto politika sa musí spustiť v istom časovom limite – prinajmenšom vnútornom – alebo so súhlasom Severnej Kórey, že počas rokovaní zmrazí za prísnej medzinárodnej kontroly svoj program.

Rokovanie, na ktorom by sa stretli obavy iných štátov s legitímnymi bezpečnostnými a politickými záujmami Severnej Kórey, by sa skladalo z nasledujúcich bodov:

a) ukončenie jadrového programu Severnej Kórey, zavŕšené, preukázateľné a nezvratné;

b) záväzok nejadrových členov fóra šiestich veľmocí nezúčastniť sa na vojenských jadrových programoch (aby sa udržal nejadrový štatút Japonska a Južnej Kórey);

c) dať Severnej Kórei príležitosť vstúpiť do medzinárodného politického systému s uvedenými podmienkami;

d) záväzok všetkých zúčastnených nepoužiť silu voči sebe navzájom za predpokladu, že sa dodržia jadrové zásady dohody (skôr multilaterálny ako bilaterálny sľub o neútočení).

U väčšiny Američanov vyvolá predstava severokórejskej reformy pri súčasnom vedení len úškľabok. USA vlastne nemôžu urobiť viac, ako vzdať sa aktivít na destabilizáciu alebo zvrhnutie režimu v Severnej Kórei spolu s pokračujúcou humanitárnou pomocou.

Súčasný pchjongjanský režim sa musí zreformovať – inak sa rozloží – bez ohľadu na americkú politiku. Jediné, čo môže urobiť šesťčlenné fórum, je dať tomuto procesu dosť času. Častá špekulácia o potrebe popudu, ktorý by povzbudil Čínu (alebo iných) podporiť americkú politiku voči Severnej Kórei, míňa cieľ. Čína – a ďalšie štáty – urobia nutné opatrenia len vtedy, ak ich budú chápať ako spoločný záujem; cieľom nášho úsilia by mala byť spolupráca na globálnom návrhu, nie prijatie amerického vzorca kontroly zbraní.

Lebo ak toto úsilie zlyhá, každý štát bude musieť zvážiť svoje možnosti, ako zbaviť svet pohromy šírenia jadrových zbraní alebo života s jej katastrofálnymi následkami.

© Tribune Media Services International

Henry Kissinger (1923), americký diplomat a profesor, nositeľ Nobelovej ceny za mier a jeden z najvplyvnejších diplomatov sveta pôsobil ako poradca viacerých amerických prezidentov. Dohodol napríklad zmluvu o mieri a odchode amerických vojsk z Vietnamu a dosiahol obnovenie vzťahov USA s Čínou. Ako minister zahraničných vecí bol pri začiatku uzmierovania USA s bývalým ZSSR. Vyjednal mier medzi Egyptom a Izraelom v jomkipurskej vojne. Vyčítajú mu, že pri podpore niektorých diktátorov v mene amerických záujmov prehliadal hrubé porušovanie ľudských práv.

Syn židovských prisťahovalcov z Nemecka vyštudoval Harvard. Je druhýkrát ženatý, z prvého manželstva má dcéru a syna.

Autor: HENRY KISSINGER