* Povinnosť zamestnanca vykonávať druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve súvisí so správnym vymedzením toho, čo má pracovník robiť. Hoci Zákonník práce nestanovuje presne, ako široko má byť druh práce v pracovnej zmluve vymedzený, nesmie byť stanovený príliš široko inak môže spôsobiť neplatnosť pracovnej zmluvy z dôvodu neurčitosti. Jednostranná zmena v pracovnej zmluve dohodnutého druhu práce je možná len z taxatívnych dôvodov, uvedených v ustanovení § 37 Zákonníka práce.
Z toho vyplýva, že zamestnanec je povinný vykonávať všetky práce, ktoré patria do druhu prác všeobecnejšie vyjadrených v pracovnej zmluve. Všeobecnejšie vyjadrený druh práce v pracovnej zmluve v priebehu trvania pracovného pomeru zamestnávateľ konkretizuje prevažne ústnymi pokynmi.
Zamestnanec však nie je povinný vykonávať tie práce, ktoré vybočujú z rámca dohodnutého druhu práce v pracovnej zmluve. Zamestnanec nie je povinný splniť pokyn na takéto práce a jeho nesplnenie nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny.

* Povinnosť vykonávať prácu v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve vyplýva z dohody. Zákonník práce bližšie neurčuje, ako široko majú účastníci v pracovnej zmluve dohodnúť miesto výkonu práce. Miesto výkonu práce sa spravidla dohoduje v mieste sídla zamestnávateľa. Môže sa však dohodnúť aj inde – napríklad vo vlastnej domácnosti zamestnanca.
Jednostranné rozhodnutie zamestnávateľa a preloženie zamestnanca nie je podľa súčasnej právnej úpravy možné zo žiadneho dôvodu.

* Povinnosť zamestnanca v dohodnutý deň nastúpiť do práce vyplýva z pracovnej zmluvy. Pracovný pomer vzniká dňom, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce.
Pracovný pomer vznikne aj vtedy, ak zamestnanec v dohodnutý deň nenastúpi do práce. V prípade, že zamestnanec nenastúpi do práce bez toho, aby mu v tom bránila prekážka v práci alebo o tejto prekážke v práci do týždňa neupovedomí zamestnávateľa, zamestnávateľ je oprávnený odstúpiť od pracovnej zmluvy. Od pracovnej zmluvy môže odstúpiť najneskôr do času, kým zamestnanec nenastúpi do práce.
Zamestnávateľ, ale aj zamestnanec môžu odstúpiť od pracovnej zmluvy aj v prípade, ak konali v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy. Omyl musí byť právne významný, musí sa týkať takej okolnosti, bez ktorej by sa pracovná zmluva neuzatvorila.

* Hlavným účelom skúšobnej doby je vzájomné overenie účastníkov pracovného pomeru. V priebehu skúšobnej doby možno zrušiť pracovný pomer zo strany oboch účastníkov bez obmedzení, ktoré Zákonník práce vyžaduje pre výpoveď alebo okamžité zrušenie pracovného pomeru. Právne platná skúšobná doba musí byť pod sankciou neplatnosti dohodnutá v písomnej forme a musí tvoriť súčasť pracovnej zmluvy. To znamená, že ak sa skúšobná doba dohodne len ústne, nie je platná. Rovnako neplatné je aj dohodnutie skúšobnej doby v písomnej pracovnej zmluve, ktorá sa uzavrela až v priebehu trvania pracovného pomeru. Skúšobná doba tvorí súčasť pracovného pomeru. Po jej uplynutí, ak nedôjde k rozviazaniu pracovného pomeru v skúšobnej dobe, pracovný pomer pokračuje ďalej.
Dĺžka skúšobnej doby je maximálne tri mesiace. Zmluvné strany si však môžu vzájomne dohodnúť aj kratšiu skúšobnú dobu. Ak by sa skúšobná doba dohodla na čas dlhší ako tri mesiace, považuje sa za neplatne dohodnutú len doba, ktorá presahuje tri mesiace.
Spracované podľa periodika Svet práce