Takto sa v roku 1967, iba niekoľko dní po šokujúcom čine – prvej transplantácii srdca na svete, vyjadril o jednom z dôležitých orgánov ľudského tela juhoafrický lekár dr. Christian Barnard. Vlastnému srdcu však minulú nedeľu pomôcť nedokázal. Ťažký záchvat astmy po rannom plávaní počas dovolenky na Cypre jeho pumpu navždy umlčal. Ako povedala na tlačovej konferencii súdna lekárka Eleni Antoniuová, Barnardove „pľúca boli vo veľmi zlom stave, zatiaľ čo stav jeho srdca bol vynikajúci“.

Nezvyčajný muž, prvotriedny chirurg, jeden z tých obyvateľov planéty, ktorí zostanú navždy zapísaní v jej dejinách, pretože kliesnili cestu ďaleko dopredu. A skôr než ostatní.

Srdce vyrezal a vzal do ruky

Druhého decembra 1967 prechádzala dvadsaťpäťročná účtovníčka Denise Darvallová cez cestu v Kapskom Meste. Išla do malej reštaurácie oproti svojmu úradu, kam chodila pravidelne na obed. Trochu meškala, priateľky na ňu už čakali, a tak pridala do kroku. Nepozrela sa však naľavo, odkiaľ sa plnou rýchlosťou rútil malý nákladiak. Denise vyhodilo do vzduchu a vzápätí dopadla bez známok života na zem.

Na ulici nastal zmätok. Onedlho prišla záchranka.

Nikto v tej chvíli netušil, že Denisino srdce zachráni život iného človeka.

Záchranka odviezla umierajúcu ženu do najbližšej, zhodou okolností však aj najmodernejšej nemocnice: Groote Schuur Hospital.

Na druhý deň lekári konštatovali smrť. Denisin mozog bol klinicky mŕtvy, srdce však ešte bilo.

Bola to presne taká situácia, na akú už niekoľko týždňov čakal dovtedy neveľmi známy chirurg, 45-ročný doktor Christian Barnard. Všetci významní lekári v meste mali inštrukcie, aby sa v podobnom prípade okamžite skontaktovali s týmto chirurgom chystajúcim „veľkú vec“.

Do 2. decembra bol Barnardov tridsaťčlenný operačný tím už niekoľkokrát v pohotovosti, aby sa pustil do operácie, aká sa ešte nikdy neuskutočnila. Vždy však niečo nevyšlo. Navyše, Barnardov tím si nebol celkom istý kvalitou svojich prístrojov.

Tretieho decembra na poludnie však už Barnardovi všetko vychádzalo. V neskoršom rozhovore opisoval celú situáciu takto: „Len čo obeť nehody zomrela, otvorili sme jej hruď a napojili ju na podporný prístroj, ktorý nahradzoval činnosť srdca a pľúc. Potom som srdce vyrezal. Vzal som ho do ruky, prehliadol a videl, že je v poriadku. Vložili sme ho do nádoby s roztokom zamrznutým na mínus desať stupňov. Keď sme srdce prevážali do operačnej sály, kde na stole ležal pacient pripravený na jeho prijatie, po celý čas sme ho mali napojené na prístroj, čím sme ho udržiavali pri živote. Od chvíle, čo sme ho vyrezali, ubehli štyri minúty. Potom sme vyrezali choré srdce prijímateľa.“

Prijímateľom bol päťdesiatštyriročný Louis Washkansky.

Ako neskôr napísal doktor Barnard vo svojich pamätiach, voperovanie Denisinho srdca do tela pacienta už nebol až taký vážny problém. Predtým si totiž vyskúšal postup na nespočetnom množstve pokusov na zvieratách, najmä na šimpanzoch. Bol si istý úspechom. Vedel, že je všetko v poriadku aj po etickej stránke, aspoň podľa miestnych zákonov. Darkyňa zomrela na zranenie mozgu a nedalo sa ju zachrániť. Svoje srdce už nepotrebovala. A pacient zasa nepotreboval svoje choré a umierajúce srdce. Z rúk dr. Christiana Barnarda dostal nevídaný darček – šancu žiť ďalej.

Prvá transplantácia ľudského srdca bola na svete. Správa obletela planétu a z juhoafrického chirurga sa stala okamžite hviezda prvej veľkosti.

Šok v Amerike

Správa z Kapského Mesta šokovala. Najmä však chirurgov zo Stanfordskej univerzity. Nie preto, že by Barnardovi závideli, veď ho všetci poznali, pretože v Amerike študoval a pôsobil na viacerých tamojších klinikách.

„Obdivovali sme doktora Barnarda najmä pre jeho odvahu. Sám rozhodol o odobratí srdca z tela pacientky, ktorá mala mŕtvy mozog. V Amerike v tom čase nebolo také niečo možné, aj keď sme o tejto možnosti vážne uvažovali a neustále sme o probléme diskutovali,“ spomínal po rokoch doktor Norman Shumway, chirurg na Stanfordskej univerzite.

Práve o ňom sa v tom čase vravelo ako o mužovi, ktorý sa ako jeden z prvých (okrem dr. Jamesa Hardyho, ktorý už v roku 1964 neúspešne voperoval pacientovi Boydeovi Rushovi šimpanzie srdce) podujme na transplantáciu ľudského srdca.

„Keby sme sa v Amerike pokúsili o vybratie živého srdca z tela pacienta so zničeným mozgom, hrozilo by nám zatknutie. Mali sme iba jedinú možnosť: mozgoví chirurgovia odpojili umierajúceho pacienta od respiračného prístroja, potom sa začalo s masážou srdca a o dvadsať minút neskôr, keď sa srdce zastavilo a pacient bol vyhlásený za mŕtveho, sme mohli konať. To bolo, pravdaže, smiešne, mŕtve srdce sme predsa nemohli vložiť do tela iného pacienta. Preto zdôrazňujem, že bez Barnardovho historického rozhodnutia o vyňatí srdca z tela obete s mŕtvym mozgom sme sa nemohli pohnúť dopredu. Išlo o revolučný čin, možno viac s občianskym rozmerom než lekárskym, ale o krok, ktorý otvoril cestu nielen k transplantáciám srdca, ale aj ostatných orgánov,“ povedal dr. Shumway.

Nič nie je nemožné

Christian Barnard bol pôvodom Holanďan. Jeho otec bol kazateľom a misionárom holandskej reformovanej cirkvi. Rodina žila na vidieku, v rasovo zmiešanom prostredí Kapskej provincie. Rodičia viedli svojich štyroch synov k životu plnému odriekania a k disciplíne zameranej na dosiahnutie cieľa. Otec zarábal mesačne iba okolo 750 dolárov, ale aj tak dokázal našetriť na univerzitné štúdiá troch synov. Na tie časy to bolo niečo výnimočné.

Dr. Barnard vo svojich memoároch veľmi často spomínal matku.

„Vždy nám vravela, že v živote nie je nič nemožné. Presviedčala nás, že môžeme dosiahnuť všetko, na čo si pomyslíme. Treba iba tomu veriť a každý deň na uskutočnení svojho cieľa tvrdo pracovať. Mne a mojim bratom sa to podarilo.“

Študentské roky nemal ani jeden z bratov ľahké. Museli sa uskromniť a najmä Christian sa hneď na začiatku ukázal ako jeden z najtvrdších študentov. Nepoznal žiadne prekážky.

Keď sa súťažilo v behu na jednu míľu, prihlásil sa. A keďže nemal peniaze na kúpu tenisiek, bežal bosý. Súťaž vyhral.

Keď uvidel plagát oznamujúci tenisovú súťaž, prihlásil sa. Nemal však raketu. Vyhral s vypožičanou. Na tenisovom dvorci vraj nezvyčajne vyskakoval, lebo pri každom výskoku cítil na chodidle tlak kartónového papiera, ktorý si vložil do deravých topánok.

Spomínal, že do rána študoval pri sviečke či petrolejke. Bol najlepší zo všetkých študentov. Stal sa pýchou univerzity v Kapskom Meste a diplom doktora medicíny sa stal pre neho preukazom na vstup do veľkého sveta. Najskôr si však odslúžil povinné dva roky ako obyčajný internista v malej farmárskej dedinke, potom sa vrátil do Kapského Mesta, aby sa venoval štúdiu defektov u novonarodeniatok.

Odtiaľ sa pobral do Ameriky. Najskôr na Minnesotskú univerzitu, neskôr absolvoval ešte špeciálny tréning, aby mohol robiť srdcového chirurga.

„Srdce ma vždy fascinovalo, ani som presne nevedel prečo, ale dobre mi znelo v ušiach spojenie srdcový chirurg,“ povedal krátko po svojom životnom úspechu.

A potom prišlo obdobie slávy. Obdiv prichádzal zo všetkých strán, nielen z lekárskych kruhov. Najmä od krásnych žien, medzi ktorými nechýbali ani také mená ako Gina Lollobrigida, Sophia Lorenová či Audrey Hepburnová.

„Muž, ktorý vraví, že nemá rád aplauz a uznanie, je buď blázon, alebo klamár. Človek sa učí z chýb, ale úspech dodáva odvahu ísť ďalej a dokonca dokázať ešte viac.“ To bolo životné krédo veľkého chirurga, ktorý prvý raz siahol na srdce na univerzite v Minneapolise. Tam prvý raz uvidel aj prístroj na udržiavanie činnosti srdca a pľúc. Vtedy spozornel. Pochopil, že tento prístroj bude jeho rozhodujúcim pomocníkom, ak raz nadíde čas historického kroku.

Tak sa aj stalo.

Ako pohanský svätec

Tretieho decembra 1967 vložil Christian Barnard živé srdce mladej ženy do hrudného koša Louisa Washkanského. Operácia prebehla bez väčších komplikácií. Keď srdce začalo v cudzom tele biť, doktor Barnard zavrel oči.

Zdravotná sestra Sarah McInnesová takto opísala veľkosť chvíle: „Stáli sme okolo Chrisa a zadržiavali dych. Chris sa týčil nad pacientom ako pohanský svätec.“

Louis Washansky žil s novým srdcom iba osemnásť dní. Zomrel na zápal pľúc.

To však Barnarda neodradilo, práve naopak, posilnilo vo viere v ľudské schopnosti. Po vyše roku si vyhliadol nového pacienta, dentistu na dôchodku Philipa Blaiberga, a jeho choré srdce nahradil srdcom mladíka, ktorý zomrel po nehode. Philip Bleiberg sa stal hviezdou. Dr. Barnard ho ukazoval v televíziách celého sveta. Telo si na nové srdce zvyklo ľahšie, než sa očakávalo. Sláva trvala devätnásť mesiacov a pätnásť dní.

A potom už metóda dr. Christiana Barnarda vyrazila do sveta. Už v roku 1968 zastihla aj Bratislavu, a hoci pacientka žila iba päť hodín, išlo o veľký úspech. O rok neskôr navštívil slávny chirurg Československo a na Univerzite J. E. Purkyňu v Brne dostal zlatú medailu.

Transplantácia druhého srdca však mala aj iný než lekársky dosah. Príjemca bol beloch a darca miešanec. Dr. Barnard sa stal terčom ostrej kritiky vtedajších predstaviteľov rasistického režimu Južnej Afriky. Chirurg však nevidel vo farbe pleti žiadny rozdiel, podobne ako jeho otec, ktorý pred rokmi ako misionár šíril kresťanstvo medzi černochmi a z kazateľnice kostola volal po rovnosti všetkých ľudí.

„Dr. Barnard bol jedným z našich úspechov. Bol to muž, ktorý dokázal vyjadriť svoj názor na apartheid,“ povedal krátko po jeho náhlej smrti prvý černošský prezident Južnej Afriky Nelson Mandela.

Cesty k zdravému srdcu

Christian Barnard vraj počas prevozu do nemocnice zvieral v ruke svoju poslednú knižku s názvom Päťdesiat ciest k zdravému srdcu. Z nich najviac odporúčal džoging, plávanie – a pravidelný sex.

Bol to muž, ktorého v osobnom živote poznačili úspech a sláva. Stal sa boháčom, vítanou celebritou vo vysokých spoločenských kruhoch. Prijímali ho hlavy štátov, stal sa obletovaným miláčikom žien. Iba nedávno sa tretí raz rozviedol s oveľa mladšou manželkou Karin. Zanechal po sebe päť detí.

Pred časom už ako vedec, nie chirurg (operovať prestal, keď mu ruky postihla artróza), vynašiel tabletku proti starnutiu. Pred týždňom mu však ani tá nepomohla, hoci sedemdesiatosemročný muž s nastrelenými vlasmi na svoj vek nevyzeral.

Christian Barnard dodal odvahu svojim nasledovníkom, pre ktorých je dnes už transplantácia srdca celkom bežná. Americkí lekári dokonca voperovali pacientovi srdce umelé.

MICHAL HAVRAN

FOTO – TASR/EPA, TASR/AP