Keď športový komentátor Norman Webster z montrealského denníka The Gazette zostavil pred siedmimi rokmi rebríček desiatich najpamätnejších chvíľ svetového športu, vyšlo mu takéto poradie: 1. Jesse Owens, štvornásobný olympijský víťaz z Berlína 1936 za najväčší individuálny výkon storočia v športe, 2. Nadia Comaneciová za výnimočné výkony v súťaži športových gymnastiek na OH v Montreale 1976, 3. Roger Bannister, ktorý na Hrách britského impéria v roku 1954 ako prvý človek na svete zabehol jednu míľu pod štyri minúty. Vo výnimočnej desiatke nechýbal boxerský duel Muhammada Aliho s Joem Frazierom v Manile v roku 1975, víťazstvo ZSSR 7:3 v historickom prvom zápase s výberom profíkov NHL v Kanade 1972 či finálová dráma medzi Borgom a McEnroeom vo Wimbledone 1980.

Čo však prekvapilo, miesto v prvej desiatke sa neušlo Bobovi Beamonovi a jeho kozmickému letu na 19. letnej olympiáde v Mexiku v roku 1968. Išlo o rekord, ktorý v historických tabuľkách odolával prekonaniu 22 rokov a 316 dní.

A tak si pri 33. výročí tejto udalosti pripomeňme atléta Roberta Beamona. Muža, ktorý 29. augusta oslávil 55 rokov a ktorý vďaka neopakovateľnosti jedného okamihu neupadol do zabudnutia.

Zachránila ho polepšovňa

Podobne ako kedysi Jesse Owens aj Beamon sa pretĺkal deprimujúcimi podmienkami černošských get. Narodil sa v mestečku Jamaica v štáte New York v chudobnej rodine prístavného robotníka. Otec mu zomrel, keď mal tri mesiace, ale ani matka sa nedožila jeho prvých narodenín. Vychovávala ho teda stará mama, ktorá, keďže pracovala ako pomocníčka v domácnosti, nemala na malého Boba dosť času. A tak sa chlapec čoskoro dostal do polepšovne. Práve to však Beamon neskôr hodnotil ako svoje šťastie.

„V newyorských slumoch bol život dramatický,“ vyznal sa v debate na túto tému. „Keď som mal štrnásť rokov, nevedel som písať ani čítať, ale viedol som gang. Len vďaka športu som sa dostal z toho bahna. Podarí sa to však len vtedy, keď má človek silnú motiváciu.“

Beamon sa nielenže dostal na vysokú školu, ale so svojimi 190 centimetrami dosahoval čoraz lepšie výsledky aj pod basketbalovými košmi. Prepracoval sa až medzi najlepších amatérskych hráčov USA. Začali sa hrnúť ponuky od profesionálnych klubov, ale Bob ich všetky slušne odmietal.

„Chcem študovať, chcem sa raz uplatniť ako odborník. Bez vzdelania to nejde. Potrebujem dohoniť, čo som zameškal. Peniaze? Neujdú mi, môžem ich zarábať aj neskôr.“

Prvým priblížením sa k famóznemu skoku, a tým aj výraznou zmenou v životnej orientácii bola pre Beamona rada jeho učiteľa telocviku: „Vyskúšaj to s diaľkou. Si dostatočne rýchly, máš razanciu pri odraze, mrštné telo, fyzické dispozície.“

Lenže ako obstáť, keď desiatky jeho rovesníkov zdolávali vtedy hranicu 750 cm, kým on sa cez ňu nevedel dostať.

Až v olympijskom roku 1968 skočil 1. marca v detroitskej hale šokujúcich 830 cm. To ho zaradilo do nominácie spolu so skokanským obrom Ralphom Bostonom a viacerí odborníci v ňom začali vidieť jedného z čiernych „koňov“ mexickej olympijskej súťaže diaľkárov.

Rekordný skok pod Popocatépetlom

Bolo 18. októbra 1968, 15.42 h miestneho času. K svojmu prvému pokusu začínajúceho sa finále diaľkarov sa chystal muž, ktorý vždy potreboval viac času, aby sa dostal do rytmu. Bude sa Beamon zasa trápiť ako v kvalifikácii (limit bol 765 cm), z ktorej postúpil až po poslednom pokuse výkonom 819 cm? Alebo sa naplnia predpovede Bostona, ktorý tvrdil, že pre Beamona nie je nedosiahnuteľných 850 až 860 centimetrov?

„Ten mladík má v nohách dynamit, raz sa mu podarí skok, po ktorom bude svet vo vytržení,“ hovoril tesne pred OH svetový rekordér Boston, inak Beamonov veľký vzor.

Kým ostatní si v sektore ešte iba ukladali veci, pomaly sa vyzliekali a rozcvičovali, Beamon sa už rozbiehal. Celkom dobrý rytmus „kačacieho Boba“ (prívlastok dostal podľa štýlu rozbehu), pravidelný impulz, odraz.

Preboha – veď ten chlap letí a letí. Plachtí. Dopadne vôbec? Veď doskočisko sa už-už končí. Po neuveriteľnom doskoku za merateľné hranice zariadenia dokončuje Beamon svoje veľdielo dvoma kačacími doskokmi.

Štadión onemel. To predsa nemôže byť možné. Beamon chodil okolo doskočiska ako v tranze a čakal. Rozhodcovia skúmali, dlho premeriavali Beamonovu stopu. Napokon to prišlo: pri štartovnom čísle 254 zažiarilo na svetelnej tabuli trojčíslie – 890.

„To je náš koniec!“ Aj tieto slová bezmocnosti Rusa Ovanesiana, Američana Bostona a ďalších zazneli po Beamonovom prvom pokuse.

Z oblohy sa začalo liať. Ako v tej chvíli kontrastovali vyjavené oči Beamona so zachmúrenými tvárami všetkých ostatných skokanov.

„Naozaj som to skočil? Je to pravda?“

Hlavu si dal do dlaní a celý sa chvel. Tu si kľakol, vzápätí vstal a začal pobehovať, skákať a čosi bľabotať. Až potom, keď zacítil, ako sa celý chveje, pritisol si k perám horúcu kávu.

„Bojím sa. Budem z toho určite chorý. Veď som všetkých zabil hneď prvým úderom. Mám taký pocit, že som zabil aj seba.“

Slová, ktoré vošli do atletickej histórie.

Náhoda? Omyl? Šťastie?

Z Beamona sa zo dňa na deň stal poloboh. Jeho meno sa ešte dlho po mexickej olympiáde pretriasalo aj v kruhoch odborníkov.

Bola to náhoda? Aký vplyv malo na fantastický výkon vysokohorské prostredie, nadmorská výška, riedky vzduch a tým aj menší odpor? Prirodzene, že k megaskoku sa vracali aj skokanské autority. V bývalom Československu to bol Jiří Vyčichlo, ktorý pred desiatimi rokmi prišiel k zaujímavým záverom.

„Biomechanici uvádzajú nadmorskú výšku v Mexico City ako pomoc rovnajúcu sa vetru o sile dva metre za sekundu v chrbte. Vo chvíli Beamonovho veľskoku ukazoval vetromer presne 2 metre za sekundu, takže je to to isté, ako keby skákal v nížinných podmienkach s nedovolenou podporou vetra štyri metre za sekundu. Nemožno neregistrovať ani to, že bolo tesne pred búrkou a atmosférické podmienky boli špecifické. Legendárnych 890 cm dosiahol Beamon celkovo štvrtým skokom súťaže, pričom zo šestnástich finalistov skočilo až sedem najďalej práve pri prvom skoku, pri druhom ich bolo ešte šesť. To navodzuje otázku, či nad doskočiskom nemohli byť práve v tomto časovom úseku nejaké lokálne víry. Na túto tému sa veľa rozprávalo. Nik totiž nedokázal pochopiť neuveriteľnú dĺžku Beamonovho skoku, najmä ak uvážime, že bol vlastne nevydarený. Áno, díval som sa na to v televízii, dobre si to pamätám. Beamon dopadol a dvoma nevydarenými „žabákmi“ vyskákal z piesku, čo znamená, že nevyužil dostatočne svoju horizontálnu rýchlosť.“

Napriek tomu, Beamonov kozmický skok sa stal nesmrteľným a jeho rekord 890 cm jedným z najbradatejších, aké športový svet pozná.

Cena olympijského zlata

Ružový život nezabezpečila Beamonovi ani olympijská sláva. Nebolo tajomstvom, že pred olympiádou (Beamon prerušil štúdium, aby sa na ňu mohol čo najlepšie pripraviť) sa zmietal vo finančných ťažkostiach, z ktorých ho čiastočne dostala manželka Bertha. Manželstvo mu to však nezachránilo, rok po olympiáde sa Bob rozviedol. Našťastie sa mu podarilo ukončiť aspoň štúdium, hoci prišiel o štipendium. Beamon patril totiž medzi organizátorov protirasovej demonštrácie čiernych študentov a navyše, po olympiáde poskytol rozhovor istému sovietskemu časopisu, v ktorom kritizoval americkú vojnu vo Vietname a povedal, že na univerzite v El Paso bude študovať ruštinu.

„Po olympiáde v Mexiku som dokončoval štúdiá fyziky na univerzite v Texase. Pochopil som, aké ťažké je v živote niečo dobiehať, ak to človek zanedbá. Diplom sa mi však napokon podarilo obhájiť v roku 1972,“ hodnotil tento úsek svojho života Beamon, ktorý chcel napriek lákavým ponukám postaviť svoju budúcnosť na základe ukončeného štúdia antropológie a sociológie.

Na šport však nezanevrel. Po tom, čo sa do roku 1972 prebíjal ako amatér, okúsil nakrátko kariéru basketbalového profesionála. Skončila sa však rovnakým fiaskom ako jeho trojročná zmluva s atletickou profesionálnou skupinou.

„Za tie roky som zarobil 4000 dolárov. Nevídané,“ hodnotil so zatrpknutým úsmevom Beamon. Trvalo mu ďalšie štyri roky, kým sa – v čase montrealskej olympiády v roku 1976 – pozviechal na nohy. Pomohla mu pritom jeho druhá manželka Andrea, učiteľka plávania. Peňazí za olympijské zlato totiž stále ubúdalo, osemročný červený cadillac už dosluhoval.

A tak si Bob v čase, keď žil s Andreou v San Diegu, privyrábal ako promotér diskoték.

Z rekordéra módny dizajnér

Neskôr žil Beamon istý čas v New Yorku, kde pracoval pre športovú organizáciu telesne postihnutých a pred 20 rokmi pôsobil krátko v Madride ako zástupca firmy na výrobu športových potrieb Karhu.

Nakoniec sa však usadil v Miami a sústredil sa na to, čo ovláda najlepšie. Na šport, atletiku. Jeho hlavnou životnou náplňou sa stalo organizovanie pobytov atlétov, ktorí prichádzali trénovať do priaznivých klimatických podmienok na Floridu.

„Spolupracujem tu s viacerými známymi firmami i športovými zväzmi. Pred niekoľkými rokmi mi knižne vyšiel aj životopis, ktorý napísala moja manželka Milana, možno sa dočkám aj filmu o sebe,“ hodnotil pri päťdesiatke Bob, ktorý v sebe objavil aj talent módneho tvorcu.

„Netušil som, že vo mne drieme taká tvorivosť, zmysel pre hru farieb, invencia. Vybral som sa teda na dráhu módneho tvorcu v nie najtypickejšej oblasti: navrhujem kravaty. Prináša mi to uspokojenie, oddych, a čo ma teší, aj uznanie.“

Samozrejme, nezabudol ani na šport, a tak ho ako prominentného hosťa vídavame na olympiádach a iných vrcholných atletických podujatiach.

„Je pre mňa veľkou cťou, že ma vždy uvedú na zozname najlepších atlétov histórie. A skutočnosť, že v Európe som pre priaznivcov športu stále veľkou legendou, ma úprimne dojíma.“

* * *

Minulú stredu oslávil Bob Beamon 55. narodeniny. Jeho rekord, ktorý pretrval 22 rokov a 316 dní, prekonal až ďalší Američan – Mike Powell na MS v Tokiu v roku 1991.

Tridsiateho augusta uplynulo desať rokov od nezabudnuteľného duelu Powell – Lewis. Na doteraz neprekonaných 895 cm Mika Powella (Kubánec Pedroso skočil síce v roku 1995 896 cm, ale za neregulárnych podmienok, a tak mu IAAF rekord nepotvrdila) hodil symbolicky rukavicu práve Beamon.

Kto však a kedy pokorí deväťmetrovú hranicu?

ĽUDO POMICHAL

„Živo si spomínam na Los Angeles. Preteky sa chýlili ku koncu, jediný pokus čakal už iba mňa. Pozrel som sa na tribúnu a tu zrazu vidím, ako Beamon vstáva zo svojho sedadla a chystá sa odísť. Vstúpila do mňa zlosť, ktorá ma ešte viac vyburcovala. „Počúvaj, neodchádzaj! Neobracaj sa mi chrbtom! Nerob to, ver mi. On však vstal a odišiel. Na tento moment nikdy nezabudnem. Napriek tomu som však Beamonovi navždy zaviazaný. Ak by v Mexiku neskočil 890 centimetrov, sotva by sa v mojom živote objavila lepšia výzva ako pokoriť jeho skok snov.“

Mike Powell, ktorý pred desiatimi rokmi, 30. augusta 1991, prekonal na MS v Tokiu takmer 23 rokov starý svetový rekord v skoku do diaľky výkonom 895 cm v spomienkach na OH ‘84 v Los Angeles.