Spriadač medvedí. FOTO – AUTOR

S batohom na chrbte som často chodil do malebnej dedinky Látkovce pod Strážovskými vrchmi. Cez letné slnečné dni som sa motal okolo dúbravy na zarastených brehoch neveľkého jazera. Kvitnúce nažky bodliakov už púšťali „perie“, ale v ich sladkom náleve sa ešte popásali pestré motýle – spriadače kostihojové.

Spriadače sú naozaj pestré, niektoré druhy sú priam krikľavé. Vtedy sa zdá, že príroda plytvá farbami. Raz, keď som tam bol s manželkou, zrazu na mňa zakričala, že na zemi vidí zvláštne sfarbeného motýľa. Bol to spriadač špenátový. Sedel na zelenom liste, kde vynikli žltobledé oká na tmavom podklade krídel. Len čo sme sa k nemu priblížili, začal nás „strašiť“ – rozťahoval predné krídla a pod nimi ukazoval zadné pomarančové krídla s veľkými čiernymi okami. Keď nás neodplašil, vyletel nad nízky a riedky porast. Letel cez les až znovu zapadol do porastu.

V malinisku a v hustom poraste ostružín sa blysol červenohnedý chumáč so žlto-bielym kľukatým pásikom. V okamihu zisťujem nočného motýľa – spriadača medvedieho. Vyťahujem fotoaparát a už mám dva-tri zábery pekného tvora. A dobre som urobil. Tento motýľ je veľký figliar. Len čo som sa priblížil a dotkol rastlín, prevrátil sa a kotúľal pomedzi riedke byle na zem ako preparovaná mŕtvolka. Je to jeho spôsob záchrany pred votrelcom. Ešte viac ma prekvapil, keď som si ho zľahka položil do dlane, prevracal ho, fúkal doň – a on neprejavil nijaké náznaky života. Položil som ho teda na široký list na slnko. O chvíľu „ožil“ a hneď aj odletel. Po tridsiatich metroch si sadol do porastu.

Nebolo ďaleko do večera. Sadnem si na zvalený osikový kmeň a počkám, čo urobí. Zdá sa mi, že je to samička, lebo len sedí a sedí, hoci už bola tma. Noc som v lese nevydržal, ale – ako som sa ráno presvedčil, odohrala sa tu vzácna udalosť. Samička spriadača prilákala samčeka a nastalo párenie. Samička potom znášala vajíčka na rôzne rastliny, lebo húsenice sú polyfágne. Húsenice prezimujú a žijú do júna.

Keď som náhodou objavil veľkú čiernu chlpatú húsenicu, hneď som zistil, prečo je to spriadač medvedí. Húsenica sa naozaj podobá na malé medvieďa. Leto bolo v začiatkoch a spomenul som si na samičku, ktorú som tu našiel „plnú“ vajíčok. Slnečné lúče sa pchali medzi steblá hustého porastu, a tam, kde dopadol lúč, sedela krásavica – húsenica spriadača medvedieho. Takýchto húseníc som našiel v okruhu niekoľkých metrov päť, ale keď som sa k nim približoval, určite ma počuli. Len čo som mal niektorú na dosah ruky, odrazu sa stočila a hodila na zem, kde som ju už nenašiel.

Húsenica „počuje“ svojimi chĺpkami, na ktorých má citlivé nervové zakončenia, takže reaguje na otrasy.