o sa stará, všetko kontroluje a všetkých diriguje, presťahovala sa pred piatimi rokmi k svojmu mladšiemu synovi, ktorý mal v dome aj viac miesta. Jeho žena je však z nej už zúfalá, a tak teraz naliehajú na nás, nech si ju vezmeme zase my. Viem, že by to bolo správne, ale mám z toho veľké obavy. Svokra je už aj dosť vážne chorá a jej povaha sa ešte zhoršila. Manžel necháva rozhodnutie na mňa (aj tak vraj budem s ňou najviac ja), 17-ročná dcéra (ale aj staršie deti) je zásadne proti a vyhráža sa, že ak príde babka, ona odíde. Atmosféra v celej rodine je napätá. Netuším, ako to mám vyriešiť. Oľga N.To, o čo tu ide, je – dalo by sa zjednodušene povedať – problém svokry. Ak to vezmeme ako problém, tak máte prirodzene dilemu: slušnosť a dobré mravy kážu postarať sa o rodičov v seniorskom veku (to je to, čomu hovoríte, že by to bolo správne), rozum (a zdá sa, že aj zvyšok vašej vlastnej, blízkej rodiny) vraví, že budú starosti, ktoré sa budú dať len ťažko, ak vôbec, prekonať. Viac práce, starostlivosti, ale hlavne konfliktov v rodine, pretože svokra je „panovačná“. Ale aj keby nebola, starí ľudia mávajú svoje „muchy“.
V takto postavenom probléme neexistuje správne riešenie. Ak vyhoviete dobrým mravom, svedomie vám dá pokoj a možno to ľudia vo vašom okolí niekedy aj ocenia, ale doma bude „peklo“. Ak vyhoviete starším deťom a možno aj svojmu vnútornému hlasu, bude vás hrýzť svedomie a výčitky švagrinej.
Viete však, čo mi napadlo, keď som si prečítal váš list? Vôbec sa v ňom nezmieňujete o tom, čo chce tá pani, o ktorú ide. Spomínate postoje celej rodiny, ale nepíšete, čo chce ona. Ako keby ju bolo možné presunúť len ako vec. Azda ste to tak ani nemysleli, ale predsa: spýtali ste sa jej, čo chce ona? A ste ochotná (alebo ochotní, všetci) to brať do úvahy?
A tiež píšete dosť málo o tom, čo chcete vy. Ja iba predpokladám, že okrem toho, že viete, že by bolo správne si ju vziať k sebe, bude vo vás aj iný hlas. Mohla by si 17-ročná dcéra (ale aj staršie deti) hovoriť, čo by chceli: jednoducho by ste si svokru k sebe vzali a hotovo. Z toho vyplývajúce komplikácie by ste riešili potom, keď nastanú, a zvládali by ste to všetko s úsmevom na tvári. No, možno by ste sa chodili občas vyžalovať susedke alebo priateľke.
Z toho, že vôbec o celej veci rozmýšľate, usudzujem, že váhate. Napokon, máte s tou paňou svoje skúsenosti: pred piatimi rokmi už bola u vás a viete veľmi dobre, ako sa správa.
Moja rada znie: nechajte si to ešte prejsť hlavou. Vyspite sa na to a hľadajte v sebe, čo chcete vy. Vy sama! A to urobte.
Ak sa rozhodnete pozvať starú paniu k sebe, urobte to. Zrejme to zvládnete. Vychovali ste už 5 detí, máte manžela a svokra u vás už žila, viete, čo treba robiť. Sedemnásťročná dcéra pravdepodobne čoskoro aj tak odíde z domu. Babku treba naopak doopatrovať. Urobte to však len vtedy, keď si budete istá, že to zvládnete s radosťou a láskou.
Ale ak v sebe objavíte skôr „nie, ja nechcem, aby tu bola!“, tak návrh švagrinej odmietnite a hľadajte (trebárs) spolu s ňou iné riešenie. Určite sa nájde. Dnes je doba taká, že riešenia takéhoto problému sa nájdu. Domov dôchodcov je len jedným z nich. Bude to lepšie, ako keby ste sa mali všetci doma trápiť. Ale skúste zapojiť do riešenia aj tú osobu, o ktorej tu všetci hovoríme. V domove dôchodcov sú spokojní tí obyvatelia, ktorí sú tam dobrovoľne.
