časť z nich otec rodiny Sergej poznal osobne. Pri každom známom mene mu stisne srdce. Choroba z ožiarenia poznamenala nielen jeho, ale aj celú jeho rodinu. V tieni možnej smrti sa naučili žiť s neuveriteľným optimizmom. Tvrdia, že inak by ich to úplne položilo. Na Ukrajine sú samovraždy tých, ktorých poznačil Černobyľ, na dennom poriadku.

Deti narodené po tragédii

„Dvaja z našich štyroch synov sa narodili po Černobyle, čo ich natrvalo poznačilo. Trinásťročný Stanko nám pred niekoľkými rokmi úplne prestal chodiť. Prežili sme peklo, no podarilo sa nám ho preklenúť. Jeho zdravotný stav sa zlepšil a on sa s barlami dokáže sám pohybovať. Vyzeralo to, že pre poškodený kĺb zostane pripútaný na invalidný vozík,“ hovorí pani Zlatica. Na 11-ročnom, najmladšom Erikovi sa, našťastie, ešte Černobyľ výrazne nepodpísal, hoci občasné vracanie a urputné bolesti hlavy sú pre neho nútenou samozrejmosťou.

„Je veľmi zložité konfrontovať dieťa s pojmom smrť. Nevedia to pochopiť a majú strach. Snažíme sa s nimi rozoberať každý problém.“

Keď sa Rezničenkovci rozhodovali, či mať po Černobyle deti, lekári ich upokojovali. Vraj Sergej má všetky výsledky v norme a nič tomu nebráni. Vplyv Černobylu sa roky bagatelizoval. Súvislosti a tragédie vychádzali na povrch až postupne. Niektorí priatelia pani Zlatice napríklad nechtiac povedali, že akoby spávala s reaktorom. Sergej totiž strávil ako likvidátor dva a pol mesiaca priamo v 30-kilometrovej, najohrozenejšej zóne reaktora.

Vojaci bez ochranných odevov

„Prišli po mňa ako vojaka v zálohe v jeden augustový deň. Mnohí chlapi sa vtedy skrývali, len aby nemuseli do Černobyľa. Išiel som a splatil som si týmto svoj dlh voči stovkám, tisíckam, možno miliónom ľudí,“ hovorí Sergej, ktorý zrejme ani netušil, s čím všetkým bude musieť rodina po jeho návrate bojovať. Z 30-kilometrovej ohradenej zóny nevyšiel za takmer tri mesiace ani jediný raz. Pracoval ako šofér na nákladnom aute a vozil dôstojníkov. Tí mali ochranné odevy a menili ich po mesiaci. Obyčajní vojaci, ku ktorým patril aj Sergej, už dôležití neboli. V aute sedel v obyčajnom vojenskom odeve, pracoval bez ochrannej masky. Žiarenie nevidno. Denne dostával Sergej a s ním aj jeho priatelia do tela obrovské dávky. Ľudia vedeli o žiarení veľmi málo. Mnohí Ukrajinci prechádzali ochrannou bariérou a vykrádali cintoríny áut. Ulakomili sa na rôzne súčiastky z nich bez toho, aby vedeli, že práve v kove je najväčšia koncentrácia žiarenia. Domov si so sebou ťahali aj smrť. „V lese rástli v tom čase obrovitánske huby. Nazbierali sme ich a premerali dozimetrom. Bolo to v poriadku. Nakrájali sme ich a začali variť. Keď sa však dozimeter priblížil k panvici, ručička prudko poskočila. Pri zvýšení teploty žiarenie prudko vzrástlo. Kontrolovali nám aj izbu. Vraj hodnoty boli nízke. Raz však pri jednej z postelí ručička prudko zakmitala. Jeden z vojakov ukrýval v posteli nakradnuté súčiastky z áut,“ hovorí S. Rezničenko.

Otec rodiny žiaril ako silný röntgen

Po návrate domov im prikázali, aby uniformy nespaľovali, ale zakopali ich. Zdanlivo išiel život ďalej. Lekárske správy zamlčovali, že vojaci z Černobyľa doslova žiaria. Akoby ste mali v byte silný röntgen. Choroba z ožiarenia sa prenášala na celú rodinu. U Sergeja sa prvé zdravotné problémy objavili už po štyroch mesiacoch. „Strašne radi sme tancovali,“ hovorí Zlatica. „Keď sa Sergej vrátil z Černobyľa domov do Charkova, chceli sme ísť tancovať. Už nevládal a nevládze dodnes. Vždy mu hovorím: Ty aspoň stoj, ja sa budem okolo teba krútiť,“ dodáva Zlatica. Sú dni, keď ich životná perspektíva padá na minimum. Našli však aj v Handlovej ľudí, ktorí sú im ochotní kedykoľvek pomôcť. Na druhej strane sa stretávajú aj s množstvom zloby. Minule napríklad ktorási suseda pani Zlatici vykričala, že je nakazená. Našťastie, dobrých ľudí majú okolo seba podstatne viac. „Žiť s tým, že nevieme, kedy príde koniec, je veľmi ťažké. Ale kvôli našim deťom to musíme zvládať,“ hovoria manželia, ktorí využili pred rokmi uznesenia našej vlády o presídlení slovenských občanov z Ukrajiny.

Presídlenie na Slovensko

Pani Zlatica mala slovenský pôvod, a tak sa dostali s pomocou jej nebohého brata až do Handlovej. Každoročne v lete sa vracajú na Ukrajinu do Charkova na preliečenie. Na Ukrajine existujú špeciálne zariadenia s domácimi, japonskými a americkými lekármi, ktorí sa pokúšajú s chorobou z ožiarenia bojovať. Hoci v mnohých prípadoch je to boj márny. Uvedomujú si to aj Rezničenkovci. Aj preto sa naučili hovoriť s humorom napríklad aj o smrti. „Aspoň nájdeš môj hrob aj potme. Bude svietiť,“ posmieva sa Sergej manželke. Všetci však veria, že ich to napriek hromadiacim sa zdravotným problémom tak skoro nečaká. Sú to silní ľudia.

KVETA FAJČÍKOVÁ