Finančné náklady na psiu parádu nie sú malé - mesačne idú do tisícov korún.
Niektoré psy počas výstavy nervózne štekajú, iné unavene vylihujú, ďalšie spôsobne bez pohybu čakajú, iné si nechajú so sebou robiť čokoľvek.
Kto je pán a kto pes, to je hra, ktorá má na výstave psov presné pravidlá. Akurát nie je celkom jasné, či tu pes veľkého pána bez problémov iba hrá, alebo ním naozaj je. Ich majitelia sa na výstave správajú väčšinou podľa toho, aké ocenenia ich zverenci už
získali. Každý z nich si však myslí to isté – môj pes je najkrajší. Je to,
prirodzene, tak, ale na výstave o tom rozhoduje rozhodca. Tak to bolo
aj minulý víkend v Bratislave.
Vystavovanie psej dokonalosti vyzerá na prvý pohľad ako nasadenie obojka, vodidla a niekoľkonásobné vznešené obídenie výstavného kruhu. Za výstavou sa však skrývajú dlhé mesiace výcviku a špeciálnych príprav. Drina býva znesiteľná, ak sa na výstavu tešíte.
Psia paráda sa nedá vyčísliť peniazmi
Pred výstavou frčia prípravy na všetkých frontoch: psom sa podáva striedma strava, dostávajú veľa tekutín, mihajú sa hrebene, mašličky, obojky, vyrábajú sa účesy všetkých farieb a tvarov. Vyštafírovaní miláčikovia nemajú páru – snáď iba vo svojich majiteľoch. Chtiac-nechtiac sa totiž prichytíte, ako poškuľujete po ich nápadnej podobnosti.
Finančné náklady na psiu parádu nie sú malé – mesačne idú do tisícov korún. Keď sa však na to ktoréhokoľvek majiteľa opýtate, povie vám iba toľko: to sa nedá vyčísliť, veď mám svojho psa rád.
„Psie salóny nenavštevujem. Kto má svojho psa rád, sám si ho vhodne upraví,“ vraví majiteľka sučky shi-tzu Beata Machinová zo Žiliny. „Takéto plemeno si vyžaduje veľa kozmetickej starostlivosti. Chodím na súťaže skoro každý mesiac, takže chodí stále natočený, aby mala jeho srsť potrebnú kvalitu a dĺžku. Kúpem ho dosť často, češem každý deň asi hodinu. Chodí vždy oblečený, aj v lete aj v zime, inak by bol stále zaprášený. Rada mu vyberám doplnky – práve zháňam k žltým mašličkám žltý obojok, ale zatiaľ som ho neobjavila. Som rada, keď spolu ladíme.“
Ukázať svoje psie ja
Ostrieľaní psí šampióni bývajú na podmienky výstav väčšinou zvyknutí. Nováčikovia to majú ťažšie. Psy aj ich nálady sú rôzne: niektoré nervózne štekajú, iné unavene vylihujú, pospávajú v klietkach, na dekách alebo len tak na zemi, ďalšie spôsobne čakajú, niektoré nechajú so sebou robiť čokoľvek, ani sa nepohnú, aby si nepokazili look.
Skúsení majitelia a ich zverenci berú výstavu nielen ako hobby, ale predovšetkým ako prestížnu záležitosť.
„Na výstavy chodím striedavo so všetkými psíkmi, ktoré doma chovám, a to nielen po Slovensku, ale aj v Čechách a v Maďarsku,“ hovorí chovateľka malých hladkosrstých pinčov Maruša Škrochová zo Serede. „Je to zábava, keď človek do toho príde. Táto so mnou ešte nebola,“ ukazuje na malú fenku, „potrebuje sa oťukať. Prvé stresy už prežila – hneď ako vystúpila z auta, napadol ju čuvač. Vzápätí jej jeden pán stúpil na nohu. Bála som sa, že mi nepôjde ani do kruhu, ale napokon všetko dobre zvládla a dostala výbornú. Ešte musí trochu pribrať a bude akurát.“ EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – PAVOL MAJER
Z histórie výstav psov
Myšlienka psích výstav vznikla v polovici 19. storočia ako dôsledok zákazu psích zápasov a štvania býkov psami. Mala predstavovať oveľa miernejšiu formu uspokojenia súťaživého ducha chovateľov psov. Už v roku 1859 sa konala prvá organizovaná výstava psov v Anglickom Newcastle-upon-Tyne.
Záujem o výstavy vzrástol vybudovaním železničnej siete, pretože chovatelia mohli cestovať aj na vzdialené miesta. Zároveň však vznikli problémy, pretože chovatelia v rozličných oblastiach mali rôzne názory na výzor jednotlivých plemien. Nejestvovali ešte záväzné pravidlá výstav, normy sa veľmi menili. Neskôr boli preto založené kluby, ktoré mali určiť žiaduce či nežiaduce charakteristiky jednotlivých plemien. Dnes poznáme vyše štyristo plemien, nie všetky sú však v každom štáte uznané.
