Zdá sa, že na nedostatok slovenských speváčok sa o chvíľu nebudeme môcť sťažovať. Minimálne kvantitatívne pribúdajú nové tváre: tie, čo si odskočili z muzikálu, tie, čo nabrali odvahu začať z ničoho, alebo tie s „tlačenkou“. DAGMAR ROSTANDT je z prvej kategórie, hoci pôvodne mala iné plány a ani vo sne jej nenapadlo, že by sa ocitla v orchestri, divadle či trebárs v Japonsku. Jej poprockový debut Možno si na mňa zvykneš hovorí jasne: možno si zvykneme.

Kým vlastne ste? Muzikálovou hviezdou, speváčkou pop-music?

„Speváčkou. Univerzálnou speváčkou, ktorá vie spievať rockovo, ale dokázala sa presadiť aj v muzikáli. V Čechách je to bežným úkazom, u nás okrem Katy Hasprovej žiadna speváčka muzikálu neholduje.“

Vraj ste so spevom začali už v detstve. Okrem poskakovania s kefou v ruke pred zrkadlom aj inak?

„V šiestich rokoch som bola na prvej súťaži, reprezentovala som školu. Celkom zaujímavý pocit, pomyslela som si, keby som to zažívala častejšie… Celú strednú školu som chodila po súťažiach, aj ruskej a politickej piesne. (Smiech) Skúšala som jednu kapelu za druhou, až som začala koncertovať s folkrockovým Kolovratom.“

Ale istý čas ste vystupovali v orchestroch. Bavilo vás aj to?

„Spievala som s orchestrom Karla Vágnera, s Gustavom Bromom. Ja som si vybrala repertoár, hudobníci ho nacvičili. Určite som netúžila spievať celý život v orchestri, ale v rámci hudobného vývinu to neľutujem. Veď to nie je hanba!“

A konečne váš prvý sólový album znie rockovo. To vám sedí najviac?

„Je to pre mňa najjednoduchšie, spievam tak, ako si to sama predstavujem, a nik mi do toho nerozpráva. V muzikáli dbá dirigent na každú notu, polnotu.“

Neprenášate tú precíznosť aj do vlastnej tvorby?

„Hej, zopár ľudí si to už všimlo. Predtým som odušu chripela, teraz to cibrím. Štve ma to, ale na koncerte to viem odbúrať.“

Ako budete uvažovať v prípade úspechu svojho albumu o muzikáli?

„Aj keby sa mi začalo s týmto albumom strašne dariť, muzikálu sa nemôžem vzdať z jediného dôvodu: živí ma. Je to istota, v muzikáli môžem hrať ešte dvadsať rokov.“

Takže Dagmar Rostandt je muzikálovou herečkou, ktorej album je iba úlet, áno?

„Nie! Vždy som chcela byť rockerkou, nemyslela som si, že skončím v muzikáli. Keď som sa vrátila zo zahraničia, kde sa dalo za málo muziky zarobiť veľa peňazí, zistila som, že tu si musím začať zarábať. A popritom robiť, čo ma baví. Všetko úsilie sa zúročilo teraz, keď ma divadlo v Banskej Bystrici oslovilo bez konkurzu do hlavnej roly v My fair lady.“

Spievanie v Japonsku mohlo byť dobrou školou?

„Vystupovala som s kapelou vo veľkom revuálnom programe v kabarete. Japonci sa takto bavia, sadnú si na štyri hodiny do kresla, pijú whisky a počúvajú. Nie sú až takí prieberčiví, čo sa žánru týka, ale oceňujú, ak vie spevák naozaj spievať či hrať. V Japonsku, kde sa vyrábajú všetky tie syntezátory a mašinky, nemôžete používať playback. Ak zistia, že hráte naživo, zožnete potlesk.“

Zvuk vášho albumu znie zámerne ako z osemdesiatych rokov?

„To som si neuvedomila. Asi to bude muzikantmi z mojej kapely, ktorí sú veľmi mladí – najmladší má šestnásť – ale aj tak ich ovplyvnila najviac muzika osemdesiatych rokov.“

Ako ste sa k nim dostali?

„Hľadala som spoluhráčov po Bratislave, ale všetkým niečo chýbalo. Až istý kamarát zo Serede prišiel s ponukou, že jeho pätnásťročný brat má kapelu. Nežartuj, hovorím mu, potrebujem normálnu kapelu. Išla som sa však pozrieť spolu s producentom Rudom Gerim a boli sme šokovaní. Perfektní inštrumentalisti. Na koncert sa na nich prišli pozrieť muzikanti ako Henry Tóth, Maťo Ďurinda – boli zvedaví.“

Aká ste vy?

„Výbušná, energická, bláznivá. Strašne nahlas sa rehocem a rozprávam, a keď som zlá, revem. Niekedy to pomáha, ten človek sa preberie.“

Na vás reve kto?

„Práveže nikto. Niekedy by som to potrebovala.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ