Nájomca Rainerovej chaty Peter Petras (v klobúku) sa z vydarenej narodeninovej oslavy očividne tešil.
V roku 1863 ju dal postaviť nájomca Smokovca Ján Juraj Rainer. Snažil sa tak podnietiť ľudí k turizmu. Návštevníkov Tatier nabádal na túry na Slavkovský a Lomnický štít a prenocovanie v kamennej útulni im malo výlet uľahčiť. Neskôr, v roku 1884, vyrástla vedľa „Rainerky“ nová chata – Kamzík. Odvtedy začal význam prvého prístrešku pre turistov upadať. Chatka slúžila najprv ako nocľaháreň pre horských vodcov a nosičov, neskôr bola skladiskom paliva. Chátrala. Až keď sa v roku 1983 dostala na zoznam kultúrnych pamiatok, Správa TANAPu ju zreštaurovala. Chatka však nemala nijakú náplň a osamelý objekt lákal vandalov. Nebyť náhody, historický pamätník osídľovania Tatier by už zostal ruinou. Pred piatimi rokmi sa objektu ujal ako nájomca vysokohorský nosič, v civile stredoškolský pedagóg Peter Petras. Odvtedy Starolesnianska poľana i Rainerova útulňa znovu pulzujú typickým tatranským životom.
Nebola to láska na prvý pohľad
Peter Petras hovorí, že do útulne sa zapozeral len pred pár rokmi, hoci v Tatrách žije už poriadne dlho.
„Presne pred štyridsiatimi rokmi som prišiel do Tatier ako začínajúci nosič. Nosil som na bývalú Nálepkovu chatu a keď som zo Starolesnianskej poľany bral náklad, vnímal som vždy tento objekt len ako dreváreň, ktorá patrila ku Kamzíku. Vôbec som netušil, že je to bývalá chata, dokonca prvá vo Vysokých Tatrách. V auguste roku 1997 som však niesol ťažší náklad na Zamkovského chatu. Šmykol som sa, zranil si chrbát, a tak som vynášku zložil a šiel sa prejsť po okolí. Zašiel som na Starolesniansku poľanu, kde som nebol zhruba dvadsať rokov, a až vtedy som si tento objekt všimol lepšie. Len pred šiestimi rokmi som sa teda dozvedel – z tabule, ktorá visela pri dverách – že to bola chata. Bol to okamžitý nápad, ktorý mi pošepkal, že takú historickú pamiatku je škoda nechať chátrať,“ spomína Peter Petras.
Keď prvý raz už ako nový nájomca otvoril dvere zabudnutého útulku, zhrozil sa. Chvíľu dokonca uvažoval, či si nevzal na svoje plecia príliš ťažký náklad – vrátiť ruine život. Ale nevzdal sa. V júni 1998 otvoril dvere staručkej Rainerovej útulne opäť pre turistov.
V konkurencii obstála
Malý kamenný objekt so šindľovou strechou okamžite pritiahol turistov. Hoci sa chatár najprv obával, či obstojí v konkurencii „zavedených“ tatranských chát, jeho strach sa nenaplnil. Turisti si „Rainerku“ obľúbili. Svedčia o tom aj zápisy vzácnych hostí i obyčajných náhodných návštevníkov. Vracajú sa sem nie kvôli voňavému čaju, originálnej „Rainerovici“, ale pretože chatka naozaj pritúli.
A Peter Petras stále niečo vymýšľa. Niečo, čím by turistov zaujal, čím by obohatil ich tatranský pobyt. V zime už tradične stavia snehový betlehem, pri ktorom sa v Trojkráľový večer stretávajú priatelia hôr. V lete sa pri Rainerovej chate otvára turistická sezóna vo vysokohorskom prostredí. „Neviem si predstaviť chatu, ktorá by tu len stála a nevedela ničím pritiahnuť. Snažím sa, aby sme ľuďom dali niečo viac, či už zaujmeme interiérom, rozprávaním, niečo im ukážeme, rozšírime ich poznanie. Tatry predsa nemôžu žiť len z toho, že niečo predávajú, musia aj niečo ponúkať.“
Deň chaty
Na minulý víkend pripravil Peter Petras Deň chaty. Spolu s Tatrancami a návštevníkmi tak oslávil 140. výročie založenia Rainerovej útulne a 5. výročie jej znovuoživenia. Pred oslavou dal však chatu znovu do poriadku. Vymenil na nej šindle, opravil prehnité trámy, zateplil krov. Momentálne dokončuje stavbu biologických záchodov. „Chata nie je síce moja, ale rozhodol som sa, že do toho investujem, nech sa aj zadlžim. Realita totiž predbehla moje očakávania z obľúbenosti chaty. Som rád, že sa sem ľudia vracajú, a tak sa snažím objekt zveľaďovať a okolie udržiavať, aby sa tu všetci dobre cítili,“ hovorí chatár.
Oslava nosením
Súčasťou osláv bolo aj nosenie 70-kilového polena na krošni. Svoje sily si mohol vyskúšať každý.
Na Dni chaty sa zišlo množstvo ľudí. Známe tatranské tváre, horolezci, záchranári, chatári, nosiči, náhodní turisti. Tých zlákala vôňa guláša a tóny tichej muziky. A program. Oslavovalo sa totiž nosením. Nosičskú krošňu s nákladom 70-kilového polena si mohol vyskúšať každý. Do súťaže „nosičskej próby“ sa prihlásilo 11 mužov. Čakal ich 300-metrový okruh. Najrýchlejší vyhrával. Skúšali to muži, ktorí už dávno nešportujú, aj ich vyšportovaní priatelia.
„Dal som sa vyprovokovať, ale musím povedať, že je to ťažké. Nosením by som sa teda živiť nechcel,“ priznal sa súťažiaci z Banskej Bystrice. Najrýchlejšie okruh s nosičskou krošňou absolvoval Ladislav Papcún z Levíc. Časom 4 minúty a 38 sekúnd prekvapil aj chatára. „Super! Ale ja už mám nosenie odskúšané, pravidelne cez dovolenky pomáham s vynáškami na chatu pod Rysmi,“ radoval sa víťaz. Do súťaže sa zapojili aj ženy. Niesli 30-kilový náklad. Zo siedmich súťažiacich sa ťažkému bremenu poddala len jedna.
Snaženiu mužov sa iba prizeral aj známy tatranský rekordér, nosič Laco Kulanga, nájomca Skalnatej chaty. „Je o mne známe, že som nikdy v živote nebol v žiadnej nosičskej súťaži. Mám iný prístup k noseniu, som toho názoru, že s nákladom sa nemá bežať. Ale toto beriem ako zábavu, ľudia si aspoň vedia predstaviť, čo je to vysokohorské nosenie,“ povedal. Jeho najznámejším rekordom je 211-kilogramová znáška zo Skalnatej chaty a údiv vyvoláva aj jeho dosiaľ neprekonaná 207,5-kilogramová vynáška na Zamkovského chatu. „S vynáškou chodím pomaly, som sústredený na seba, na pohyb, vnímam len náklad a prírodu. Mám to pocitvé remeslo rád,“ povedal rekordér. Priznal sa, že čoskoro bude na svete film o jeho živote v horách a pripravuje aj novú knihu.
Potlesk pre chatára
Deň chaty prišiel osláviť aj Ivan Gálfy, bývalý šéf horských záchranárov a priekopnícky organizátor slovenských himalájskych expedícií.
„Pamätám si toto miesto ešte spred päťdesiatych rokov, z čias, keď som v Tatrách začínal. Bola to len taká skládka uhlia. Raz sme tu tuším aj prespali, viem, že tu bola aj tabuľa, upozorňujúca, o aký vzácny objekt ide, ale aj tá potom asi putovala do šrotu. Keď Kamzík skončil, objekt úplne spustol. Je to ohromne záslužná robota. Som rád, že sa to Petrovi podarilo. Dal Rainerovej chate dušu,“ pochvaľoval znovuoživenie útulne.
Uznanlivé slová na Petrasovu adresu má aj syn populárneho tatranského historika, vydavateľ a horolezec Ivan Bohuš mladší: „Toto miesto si pamätám ako opustené, spustnuté. Na druhej strane som však mal možnosť vidieť historické pohľadnice z Tatier, a tam Rainerova útulňa v susedstve s Kamzíkom pôsobila harmonicky, celá Starolesnianska poľana bola pôvabná. Som rád, že sa podarilo vrátiť tomuto miesto staré kúzlo.“
„Trafika“ za služby Tatrám
Peter Petras, jeden z najstarších tatranských nosičov, sa z vydarenej oslavy zjavne tešil. Hosťom, aj odvážlivcom, ktorí si nosenie v súťaži vyskúšali, sa pokúsil priblížiť zásady tohto tradičného tatranského remesla.
„Vyskúšali ste si, viete, že to nie je nič hrozné, len možno trochu ťažké. V priemere berie bežný nosič asi 70-kilovú vynášku. Ľudia na chodníku nás zastavujú, pýtajú sa, čo za to máme. Keby sme to však robili len pre peniaze, vyzeralo by to v Tatrách s nosením veľmi zle. Mnohí z nás to robia pre pocit byť v Tatrách. Napokon sa nosenie stane životným štýlom. Nosenie je o presvedčení, o nosičskej morálke a cti. Chcem pripomenúť meno Juraja Petranského, ktorý by sa v auguste dožil 30. narodenín. Zahynul pred tromi rokmi pri vynáške v lavíne pod Téryho chatou. Možno aj pre poctivý prístup, pre neschopnosť vzdať sa, sa mu nosenie stalo osudným.“
Nosičskému remeslu sa 57-ročný Peras učil od takých legiend, ako bol napríklad Ján Hudáček. Len nedávno pri obnove strechy vyniesol z Hrebienka na Rainerku 110-kilový náklad so šindľami. „Viem, že kým budem nosiť, budem zdravý. Hory a nosenie zo mňa urobili chlapa, naučili ma poznávať svet i seba. Naučili ma zodpovednosti aj samostatnosti. A dnes dodávam, že osud mi za roky nosičskej driny prihral túto chatu ako akúsi „trafiku“ za moju službu Tatrám,“ dodal s úsmevom.
Starý pán Rainer by bol spokojný. Útulňa, ktorú dal pre turistov postaviť, je znovu v dobrých rukách.
FOTO – AUTORKA
Unikátne minimúzeum
Rainerova útulňa nie je typickou tatranskou chatou. Rozmermi je podstatne menšia, nevarí sa v nej, turisti sa občerstvia čajom, kúpia si suveníry a pokračujú v ceste ďalej. Mnohí sa však zdržia – chatka totiž slúži aj ako informačné centrum a minimúzeum. Chatár Peter Petras je vždy ochotný porozprávať aj niečo viac o horách, nosení, lezení či tatranských legendách. Interiér pozostáva z unikátnej zbierky dobových horolezeckých, lyžiarskych či nosičských náradí. „Priznám sa, že by mi za tou zbierkou bolo ľúto, radšej by som oželel strechu. Zbierku som ťažko dával dohromady, som na ňu pyšný. Najstarší exponát má iste viac ako sto rokov, mám tu horolezecké cepíny s drevenou rúčkou prakticky v celom vývoji, staré stúpacie železá, lezecké topánky, skoby, laná. Najstaršie lyže sú z roku 1911, pochádzajú zo Ždiaru. Vzácne sú aj rôzne typy nosičských krošní. Mnohé veci z horolezeckej výstroje boli so slávnymi ľuďmi na slávnych expedíciách,“ ukazuje na zbierku Petras. Pochodil veľa starých domov, povál a pivníc, kým sa k exponátom dostal. Najnovším prírastkom je lebka pamírskeho kozorožca. Múzeu ho venovala vdova po horolezcovi Karlovi Jakešovi, ktorý vlani zahynul počas skialpinistickej túry v Tatrách v lavíne.
„Mrzí ma, ak niekto povie, že pamírsky kozorožec do Tatier nepatrí.Taký človek nechce ani počuť príbeh, ktorý to celé s Tatrami spája. A potom – veď by sme tu nemohli mať ani výstroj starých osvedčených, ale zahraničných značiek, hoci znamenali v horolezectve pokrok.“
Stručne o vysokohorských tatranských chatách
Bílikova chata (1285 m n.m.)
Lokalita: Hrebienok
Rok vzniku: 1934
Počet lôžok: 28
Stravovanie: celodenné, reštauračného typu
Prevádzková doba: celoročná
Rainerova chata (1290 m n. m.)
Lokalita: ústie Veľkej Studenej doliny
Rok vzniku: 1863
Prevádzková doba: od 15. 6. do 31. 10.,
v zimnej sezóne počas víkendov a sviatkov
Počet lôžok: 0
Počet stoličiek: 14
Stravovanie: 0 (iba občerstvenie, nápoje)
Chata pod Soliskom (1840 m n. m.):
Lokalita: Furkotská dolina
Rok vzniku: 1942
Počet stoličiek: 40
Počet lôžok: 12
Stravovanie: bežný turistický servis, celodenné
Prevádzková doba: celoročne
Zbojnícka chata (1960 m n. m.)
Lokalita: Veľká Studená dolina
Rok vzniku: 1907
Počet lôžok v spoločnej nocľahárni: 16
Stravovanie: celoročné, klasické turistické
Prevádzková doba: celoročná
Poznámka: obnovená po požiari
Chata pod Rysmi (2250 m n. m.):
Lokalita: Mengusovská dolina
Rok vzniku: 1933
Počet stoličiek v jedálni: 40
Počet lôžok v spoločnej nocľahárni: 19
Stravovanie: bežný turistický servis, celodenné
Prevádzková doba: sezónna, od 15. 6. do 31. 10.
Podmienky: vysokohorské, bez sprchy, elektriny
V chate sú núdzové podmienky,
trikrát po sebe ju poškodili lavíny
Chata Plesnivec (1290 m n.m.)
Lokalita: Dolina siedmich prameňov
Rok vzniku: 1932
Počet lôžok: 20
Stravovanie: celodenné
Prevádzková doba: celoročne
Poznámka: ku komfortu nedávno obnovenej horskej chaty patrí aj sprcha
Chata pri Zelenom plese (1551 m.n.m.):
Lokalita: Dolina Zeleného plesa
Rok vzniku: 1897
Počet lôžok: 50
Stravovanie: celodenné
Prevádzková doba: celoročne
Zamkovského chata (1475 m n. m.)
Lokalita: Malá Studená dolina
Rok vzniku: 1943
Počet lôžok: 25
Stravovanie: celodenné
Prevádzková doba: celoročne
Téryho chata (2015 m n. m.)
Lokalita: Malá Studená dolina
Rok vzniku: 1899
Počet lôžok: 25
Stravovanie: klasické turistické, celodenné
Prevádzková doba: celoročne
Skalnatá chata (1740 m n.m.)
Lokalita: Skalnatá dolina
Rok vzniku: 1932
Počet stoličiek: 56
Stravovanie: celoročné
Prevádzková doba: celoročne
