Jiří Schmitzer (vpravo) a režisér Ivan Vojnár na včerajšej projekcii filmu Lesní chodci v Bratislave. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Vysoký chudý muž s plachým, ale aj uhrančivým pohľadom, ryšavou bradou od Vincenta van Gogha, ktorý nefajčí, azda iba keď spí. Stále nosí v sebe dušu bigbíťáka, ktorý kočuje krajinou, a v očiach má nadšenie chlapca lietajúceho na ultraľahkých lietadlách. Herec JIŘÍ SCHMITZER (1949), držiteľ Českého leva za film Bumerang, je od obrazu hviezdy vzdialený na svetelné roky. A pritom vo svojej filmografii má postavy v takých filmoch ako Postřižiny, Vesničko má středisková, Dům pro dva, Báječná léta pod psa či Kytice.
Včera prišiel do Bratislavy na projekciu filmu Lesní chodci režiséra Ivana Vojnára, ktorý bude mať slovenskú premiéru dnes o 17.00 h v kine Akademik v Banskej Štiavnici v rámci festivalu 4 živly. Do slovenskej distribúcie sa film dostane vo štvrtok 28. augusta.
Podľa Ivana Vojnára bolo nakrúcanie filmu dosť slobodné. Ako ste sa s tým vyrovnali?
„Najprv som bol Ivanovou koncepciou zmätený. Pri nakrúcaní robil všetko preto, aby sme nevedeli, čo príde o dvadsať minút.“
Je pravda, že neexistoval žiadny pevný textový alebo pohybový poriadok?
„Dosť často. Herectvu sa venujem vyše tridsať rokov a viem, čo to znamená tridsaťpäťmilimetrový film. Snažil som sa byť pripravený a naraz to išlo inak. Trochu to trvalo, kým som si zvykol.“
Boli ste nervózny?
„Áno. Režisér odo mňa očakával, že sa zladím s prejavmi kolegov, ktorí mali za sebou maximálne divadelnú či len príležitostnú drobnú filmovú prípravu. Musel som stlmiť vlastnú expresívnosť a vydať sa na cestu za autenticitou.“
Kedy ste naskočili na režisérovu hru improvizácie?
„Nedá sa povedať, kedy to bolo presne. Je to vec intuície, vnútorného pocitu. Raz si pri scéne poviete, že je to nezmysel, inokedy vás náhoda príjemne prekvapí.“
Vaša nedôvera sa teda lámala postupne?
„Bolo to najmä v scénach, keď som zahral niečo sám tak, ako som si vymyslel. Zdalo sa mi, že to funguje a režisér ma neopravoval. Vtedy som si uvedomil, že tie veci cíti podobne a môžem mu dôverovať.“
Ako to bolo s vaším nespútaným hnevom?
„V jednej scéne som sa mal strašne nahnevať. Rozhodol som sa, že trochu prekvapím. Urobil som to takým spôsobom, že Ivan opatrne prišiel za mnou a pošepky sa ma opýtal, či sa niečo nestalo.“
Prečo vystrihol facku, ktorú vám dala vaša herecká kolegyňa?
„No, to teda bola bomba! Ivan nechal bežať kameru a naraz povedal Jitke Prosperi: daj mu facku. Tá sa do nej poriadne oprela. Trochu som režisérovi vyčítal, že ju vystrihol, keď som to už musel ustáť.“
Pri facke, ktorá vo filme zostala, ste si aspoň kopli do skrine. Nechceli ste ju vrátiť?
„Musel som do toho zapojiť celú svoju stoickú povahu. A vydržal som.“
Vo filme je veľa monológov, cez ktoré mali herci vniesť do filmu vlastnú životnú skúsenosť. Nápad s hudbou pochádza od vás?
„Čiastočne, len neviem, čo by sa muselo stať, aby som predal svoju gitaru.“
To k nej máte taký blízky vzťah?
„Tú poslednú mám už nejakých desať rokov. Je skvele urobená a je moja. Tá predtým sa zatúlala aj do Indočíny, kde som tam raz čosi nakrúcal.“
Vraj chystáte nový album. Už je dokončený?
„Takmer. Bude sa volať Bouda a vraciam sa v ňom k svojím bigbíťáckym koreňom.“
Bude to aj so sprievodnou kapelou?
„Áno, pomáhal mi Zdeněk Zdeněk, klavirista od Vlasty Průchovej. Nielen po stránke inštrumentálnej, ale robil mi aj aranžmány. Zvyšok pochádza odo mňa.“
Stále lietate?
„S tým sa nedá prestať. Sú to ultraľahké lietadlá, ktoré v súčasnosti majú skvelú konštrukciu. To je zážitok, adrenalín, ale najmä relax.“
Vo filmových monológoch hovoríte: Tento národ sa stará najmä o to, aby prežil. Stále na tom trváte?
„Žiaľ, pri Čechoch je to môj prevládajúci pocit. Som rád, že Lesní chodci kladú aj ďalšie znepokojujúce otázky.“
