Ľubka a Ivo chodia spolu už sedem rokov. Väčšina ľudí má životné plány – nájdem si partnera, vezmeme sa, budeme mať dieťa. U nich to nejde. Oni o sebe rozhodovať nemôžu. Sú totiž mentálne postihnutí. Aby vôbec mohli spolu byť, držať sa za ruky, boli potrebné dlhé a citlivé rozhovory psychologičky, rodičov i samotného Ivka a Ľubky.

Kým napríklad v Nemecku mentálne zaostalých kňazi zasnúbia, aby nežili v hriechu, a v Dánsku môžu pod špeciálnym dohľadom praktizovať sex, na Slovensku riešime, či je pre nich normálne zaľúbiť sa. Právo na sexuálny život, to je takmer nepredstaviteľná vec.

Na vine je asi aj vžitá téza o večných deťoch. Mentálne zaostalým sa tyká, v minulosti ich automaticky zbavovali svojprávnosti. Pritom niektorí dospelí ľudia s Downovým syndrómom sú zorientovaní v politike aj v kultúre, sú schopní samostatne bývať, pracovať. A milovať.

Mentálne postihnutí ľudia cítia rovnako ako zdraví. Vedia sa zamilovať, trpieť pre lásku. A keď biologicky dospejú, aj ich hormóny sa búria, príroda si žiada svoje. Nemožno pred tým zatvárať oči.

„Máme herca, ktorý sa raz tak zaľúbil, že nebol schopný ani hrať. Sledovala som ho v zákulisí. Pokojne sedel, keď sa zrazu objavila osoba, do ktorej bol zaľúbený. Celý znervóznel, až sa chytil za žalúdok, ako ho to rozrušilo,“ hovorí Viera Dubačová, ktorá vedie banskobystrické Divadlo z pasáže, kde hrajú mentálne postihnutí herci. (bd)