Fotografiu ruského tanku na Námestí osloboditeľov pred nápisom Pravda, tak ako aj ostatné fotografie, ktoré v okupovaných Košiciach nafotil v auguste 1968, zverejnil Tibor Kováč až v roku 2000. „Musel som byť stále tam, kde sa niečo mlelo. Koniec koncov, mal som v náplni práce dokumentovať dianie v meste. Alebo, ako sa hovorilo, musel som mať prst na tepe dňa,“ hovorí. FOTO – TIBOR KOVÁČ
Guľku do hlavy od neznámeho strelca dostal 21. augusta 1968 večer košický fotograf Tibor Kováč. Prežil len zázrakom.
Po hektickom dni, keď sa mu v zmätku podarilo tajne nafotiť okupantov v uliciach mesta, kde zažil streľbu, po ktorej ostali ležať na dlažbe mŕtvi a zranení, unavený čakal na Námestí osloboditeľov na električku. Chcel byť konečne doma.
Bolo niečo pred pol deviatou, tma, a vtedy tridsaťjedenročný fotograf mal pocit, že sa mu už nič nemôže stať. Zrazu sa ozval výstrel a v hlave zacítil ostrú bolesť. Viac si už nepamätá.
Stačilo málo, aby sa do zoznamu desiatich košických obetí invázie dostalo aj jeho meno.
Z bezvedomia sa prebral po troch dňoch a s hrôzou zistil, že sa nedokáže pohnúť. Lekári mu oznámili, že je ochrnutý. Absolvoval ťažkú operáciu.
Osudný deň
Tibor svoje druhé narodenie neoslavuje. „Niet čo. To, že som tridsaťpäť rokov odkázaný na invalidný vozík? Som taký zaujatý prácou, že na to nemyslím. Dvadsiaty prvý august je pre mňa skôr súkromným sviatkom. V ten deň sa narodil môj otecko. Čísla majú zvláštnu moc,“ pousmeje sa 67-ročný invalidný dôchodca.
Tragický dátum v dejinách povojnového Československa mu pripomínajú vlastné fotografie. V tom čase bol fotodokumentaristom v Slovenskom technickom múzeu.
„Ráno sme sa išli s kolegami pozrieť do mesta, čo sa vlastne deje. Bol som šokovaný. Keď sme sa vrátili, vzal som foťák, filmy, zašiel som za direktorom. Jednoducho, bol som taká povaha – musel som byť stále tam, kde sa niečo mlelo.“
Odfotografoval dymiace tanky a obrnené transportéry, roztrieskané zásobovacie auto, ktoré havarovalo neďaleko pomníka sovietskych vojakov padlých pri oslobodzovaní mesta v 2. svetovej vojne, mladého šikmookého regulovčíka, ktorý neskrývane dával najavo, kto je tu pánom, postŕhané električkové vedenie, šokované tváre Košičanov plné nenávisti.
Podvečer sa vrátil do práce. V laboratóriu vyvolal filmy, nechal ich sušiť v komore. Až potom sa pobral domov. Pre istotu mal pri sebe malý aparát.
S ŠtB na krku
„Keď som sa v nemocnici prebral z bezvedomia, prišla ma navštíviť kolegyňa. Poprosil som ju, aby mi schovala tie negatívy,“ spomína Tibor. Začala sa oňho zaujímať ŠtB. Ktosi ho udal, že na námestí fotil.
„Viackrát ma vypočúvali. Pýtali sa, kto ma tam poslal, prečo som fotil, chceli vedieť, kde sú filmy. Prišli za mnou už do nemocnice, kde som ležal po náročnej operácii. Nedali pokoj ani mojim príbuzným, na výsluchoch bola dokonca moja teta.“
Niekoľko rokov negatívy ukrýval jeho priateľ, člen Klubu angažovaných nestraníkov a ponovembrový minister federálnej vlády Jozef Chren. „Mal ich zakopané v garáži. Potom som vymýšľal rôzne skrýše. Ukrýval som ich napríklad v konštrukcii invalidného vozíka.“
Tibor mal vážne obavy, že negatívy sa po čase znehodnotia. Po piatich rokoch ich prvýkrát rozmotal, vypral, usušil a ukryl v nabíjačke na baterky. Prvé fotografie vyvolal až v roku 2000.
„Prišiel za mnou môj priateľ, akademický maliar Jozef Sabol. V auguste 1968 maľoval protestné plagáty a rozvešiaval ich po meste. Chcel urobiť výstavu svojich diel a mojich fotografií. Mal som zmiešané pocity. Tie fotky sú pre mňa veľmi nepríjemnou spomienkou.“
Výstava Spomienka na august ‘68 v Slovenskom technickom múzeu mala napokon obrovský ohlas. Fotografie Tibora Kováča zažili premiéru po 32 rokoch.
Invalidovňa
Svedok, ktorého na invalidný vozík dostala sovietska guľka, bol pre normalizátorov nebezpečný. Potrebovali ho ukryť, a tak Tibora Kováča previezli do prešovskej „invalidovne“ – špeciálneho ústavu pre telesne ťažko postihnutých. Strávil tam osem rokov.
Cvičil a – skladal škatuľky na syr. Šesť hodín denne. Jednou rukou, pretože druhú mal ochrnutú. „Za tisíc kusov som dostal dvadsaťpäť korún. Tak som si našetril na nový fotoaparát. Pravdu povediac, dlhoročná rehabilitácia a cvičenie mi veľmi pomohli. Ale duševne som bol na tom dosť zle.“
Po novembri 1989 Kováča priatelia presvedčili, aby požiadal o finančnú náhradu za pracovný úraz. Vec sa ťahala osem rokov. Nakoniec súd rozhodol, že na náhradu nemá nárok. V ten deň mal údajne pracovať len do druhej popoludní. A to aj napriek potvrdeniu od bývalého zamestnávateľa, že v kritickom čase plnil pracovné povinnosti.
Po 35 rokoch
„Keď tak spätne rozmýšľam, bolo mi ľúto tých vojačikov v zaprášených, dokrkvaných uniformách,“ hovorí fotograf. „Väčšina z nich ani nevedela, kde sú, prečo ich k nám poslali. Hľadali v tme čiernu mačku, ktorá nejestvovala. A keď posledný z nich opustil republiku, samého ma prekvapilo, že som necítil žiadnu eufóriu. Bral som ako fakt, že dejiny nám dali za pravdu.“
Tibor Kováč aj dnes fotografuje s pomocou špeciálneho statívu. Na elektrickom vozíčku prechádza takmer každý deň ulicami starého mesta, objavuje nové zákutia, pohľady, ktoré bežným ľuďom unikajú, čaká na správne svetlo.
V auguste sa pravidelne vyberie na Námestie osloboditeľov. Chvíľku pobudne pri čiernej mramorovej doske s menami obetí. Nechýbal pri nej ani včera. „Väčšinou tu nikto nie je. Ľudia si tabuľu ani nevšimnú. Ale som rád, keď si na nevinných ľudí, ktorých zavraždili, spomenú aj iní.“ Pri pamätnej tabuli včera horelo 35 sviečok a ležalo 35 klinčekov.
MIKULÁŠ JESENSKÝ
