Veľké a náhle udalosti sa nám trvalo zapisujú do pamäti. V ankete uskutočnenej pred 17 rokmi bolo zistené, že každý Američan, ktorý v roku 1963 už „vnímal svet“, si bezpečne pamätá, kde a kedy sa dozvedel, že na J. F. Kennedyho bol spáchaný atentát, ako reagoval on aj jeho okolie… Som presvedčený, že podobná anketa s otázkou, ako a kde sa vtedajší pamätníci dozvedeli o sovietskej invázii v noci z 20. na 21. augusta 1968 by priniesla podobné výsledky. Sú chvíle, ktoré si až do nepodstatných detailov pamätáme po celý život.
Významnejšia, než táto psychológmi ľahko vysvetliteľná okolnosť, je však iná otázka: Nebolo šokujúce prekvapenie z augusta 1968 ovocím vtedajšej nezrelosti, prípadne naivity alebo ilúzií, vyplývajúcich z nedostatočnej predvídavosti?
Ako plynul čas, ktorý nás od spomínanej udalosti delí, stále častejšie počúvame alebo čítame, že prekvapenie nebolo namieste, že nič iné sa od kremeľských vládcov predsa nedalo očakávať.
Pokiaľ majú pravdu hlásatelia nutného očakávania augusta 1968 (ponechajme bokom, že sami onú udalosť väčšinou neprežili a posudzujú ju len z čítania či rozprávania), nezostáva než pripustiť, že vtedajšia československá populácia naozaj bola naivná a krátkozraká, posadnutá ilúziou o Veľkom bratovi, ktorý nám predsa nemôže ublížiť.
Ale dôvod, prečo sa tá osudová noc stala skutočným šokom a udalosťou, ktorá takmer v okamihu odstránila zvyšky priateľstva, úcty a vďačnosti, nájdeme predovšetkým vo vtedajšom pocite nevinnosti. Vo všeobecnom presvedčení, že „naša vec je spravodlivá“, že je naša vlastná, nijako nezameraná navonok nepriateľsky a že nepochybne – pokiaľ sa i takto uvažovalo – socializmu prospeje, urobí ho živým. Svoj podiel mala aj istá zahľadenosť do československých pomerov a problémov, nie celkom falošná predstava , že celý svet sa na nás pozerá s obdivom a sympatiami a nedá nám zahynúť.
Možnosť, že sovietsky tábor zúčtuje so vzpurným Československom za použitie sily, iste prišla na um viacerým – najskôr na konci júla 1968, keď vedúcim mužom tzv. Pražskej jari sovietske politbyro v Čiernej nad Tisou spočítalo všetky ich prehrešky a viny.
Pocit ohrozenia však zmizol po stretnutí neskorších interventov 3. augusta v Bratislave, z ktorého bolo vydané rozšafné a skôr upokojujúce komuniké (v skutočnosti bolo skrytou, akoby diplomatickou prípravou na inváziu). Vasil Biľak s ďalšími tu odovzdali svoj „pozývací list“ (je príznačné, že sa nikdy neodvážili tento doložený skutok priznať), najmä sa však do záverečného komuniké dostala veta, že „podpora, ochrana a upevnenie socialistických vymožeností sú spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín“. O túto formuláciu sa následne opierali interventi – veď predsa splnili len spoločne dohodnutú povinnosť.
Ľudia si pripomínali technickú obtiažnosť, ktorou sovietske vedenie vysvetľovalo vlečúci sa odchod svojich jednotiek, ktoré v lete absolvovali na území republiky vojenské cvičenie (v skutočnosti sa už vtedy čakalo na kolaborantskú výzvu na intervenciu), rovnako ako podvrhnutý a po vecnej stránke dosť sfušovaný nález amerických zbraní v severných Čechách. Napriek tomu, že vojenské štáby konkrétne plánovali inváziu už viac týždňov, každú zmienku o tejto možnosti ZSSR dementoval ako prejav nepriateľstva a nedôvery.
Tieto skutočnosti a ich súvislosť s ozbrojeným vpádom vyšli najavo až neskôr. Preto sa intervencia chápala ako blesk z čistého neba, komentovaný okrídlenou, aj keď pomýlenou vetou: „Lenin, zobuď sa, Brežnev sa zbláznil.“ Nebola na mieste.
Spomínaný generálny tajomník dobre vedel, či aspoň inštinktívne tušil, že opravy, ktoré chce reformná časť československých komunistov do totalitného systému vniesť, by nutne viedli k jeho rozpadu, a to nielen v Československu. Vtelenie hlavných princípov ľudských práv do oficiálneho Akčného programu KSČ, rovnako ako napríklad odstránenie cenzúry a dokonaná sloboda slova by skôr či neskôr znamenali zrútenie komunistického systému. Naostatok to o dve desaťročia neskôr prakticky potvrdila Gorbačovova politika perestrojky a glasnosti, ktorú minulosťou poučený Biľak a jeho komplici považovali za neprijateľnú.
Vráťme sa však k noci z 20. na 21. augusta 1968. Zásluhou neskúsenosti, ktorú možno ľahko prirovnať k detskej naivite, vpád jednotiek Varšavskej zmluvy Čechov a Slovákov prekvapil a ohromil. Svoju vinu na tom mali aj postoje vtedajších predstaviteľov tzv. Pražskej jari, ktorí v snahe nezhoršovať napäté vzťahy s Veľkým bratom tajili pred občanmi znepokojujúce fakty. Výnimkou nebola ani tlačová konferencia, ktorú 16. augusta usporiadal vtedajší predstaviteľ vlády Černík. Zmienil sa na nej, že československá severná a východná hranica je husto obklopená „spojeneckými“ vojenskými jednotkami, ale žiadal, aby táto informácia neprenikla na verejnosť, lebo ide len o formu nátlaku. Odtiaľ pramení aj oná prekvapivosť zásahu.
K ohromeniu, ktoré sa vzápätí premenilo na pocit potupy, podstatne prispela aj skutočnosť, že zásah sa začal uprostred noci, takže sa ľudia katastrofálnu správu dozvedeli rozospaní. Kto v nasledujúcom ráne neprešiel pražskými ulicami, po ktorých jazdili sovietske tanky v noci vyložené z transportných lietadiel v Ruzyni, ťažko môže posúdiť a doceniť veľkosť krivdy, ktorú jednomyseľne cítili a ktorá vykonala v mysliach obyvateľstva viac, než čo mohla docieliť akákoľvek „zlovoľná nepriateľská, protisovietska agitácia“.
To, že v začiatkoch normalizácie celý rad ľudí tento pocit zaprel a pred kádrovými komisiami slovne pripustil oprávnenosť nedávnej „bratskej pomoci“, je iná vec, samotnej skutočnosti invázie na hony vzdialená. Podstatnejšie, než ohromenie a pocit urážky, ktorý august 1968 priniesol a znamenal, bolo však vzdorovité vzopätie, hromadne trvajúce po celý ďalší rok, a na ostrovoch nepoddajnosti až do novembra 1989.
Autor: JIŘÍ VANČURA(Autor je českým historikom a esejistom)Písané pre SME a Lidové niviny
