Na jar roku 1968 som bol druhákom na SVŠ E. Gudernu v Nitre. Bola to iná jar, než všetky tie predtým. Spomedzi ľudí sa začal vytrácať strach. Ľudia začali viac rozprávať o otázkach a témach, o ktorých sa dovtedy nehovorilo na verejnosti (sloboda, viera, náboženstvo, iné filozofické otázky). Začali vychádzať nové periodiká, v televízii voľné debaty, okrúhle stoly.
Všade bolo cítiť, že sa deje niečo nové. Ten pocit z nového a slobodnejšieho sa nedá bezo zvyšku opísať. Je však príjemný a hreje cez spomienky aj dnes.
Cez prázdniny som brigádoval na družstve v našej dedine. V to dvadsiate prvé augustové ráno ma zobúdzal otec, ktorý pracoval ako ekonóm na družstve. Prišiel domov z kancelárie, kam mu telefonovala moja staršia sestra z nitrianskej nemocnice, kde pracovala ako zdravotná sestra, že sme obsadení vojskami Varšavskej zmluvy. V to ráno sa mi zdalo, aj keď v našej dedine bývalo ticho, že to ticho je ešte väčšie, že dedinou sa tiahne smútok, a aj slnko akoby stratilo na svetle. Rovnako pocit, ktorý sa nedá celkom opísať, ktorý sa aj po rokoch hlási ako bezodná priepasť beznádeje a veľkého sklamania.
V ten deň sme zvážali na poli slamu. Zvážali? Sedeli sme na balíkoch slamy a počúvali tranzistor. A pýtali sa, čo bude? Nechceli sme veriť tomu, čo sa stalo. Nastal nový školský rok, a tak ako vo všetkých iných oblastiach spoločenského života, aj my študenti sme začali spoznávať normalizáciu v našom prostredí, ale sme sa nevzdali.
Nebolo to ľahké obdobie, ale z času na čas nám dušu pohladili piesne Karla Kryla či Marty Kubišovej, a postoje niektorých slobodných ľudí, ktorí mali odvahu vzoprieť sa vtedajšiemu režimu.
Mnohé zostalo ako osteň v päte, ako bolesť. Ak november ‘89 povstal aj z tejto skrivodlivosti a ja verím, že aj, tak to naše trápenie a strádanie nebolo zbytočné.
Autor: JÁN SUCHÁŇ(Autor je katolíckym kňazom)
