FOTO – TASR
Slovenský atletický zväz (SAZ) vysiela na majstrovstvá sveta do Paríža sedem pretekárov - kladivárov Charfreitaga, Miloslava Konopku, guliara Haboráka, chodcov na 50 km Tichého a Korčoka, osemstovkárku Klocovú, šprintérku Ivanovú. Pre dvoch až štyroch je reálne finále do 12. miesta, Charfreitag a Haborák sú v dlhodobých rankingoch na šiestom, resp. deviatom mieste. Jedna bronzová medaila sa pohybuje na úrovni sna, ktorý nemusí niesť znaky fantazmagórie. Túto realitu vôbec neovplyvní teoretizovanie o dobrej mládeži, výborných junioroch a veľkých nádejach do budúcnosti.
Svetový šampionát otvoria o štyri dni. Porovnávanie našej kráľovnej športov so susedmi (Česko, Maďarsko, Poľsko, ale i Rakúsko) je hlúposť. Zaostávame. Slovinsko, Chorvátsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva majú zase aspoň jedného horúceho medailového kandidáta. V poradí osemstovkárka Čeplaková, výškarka Vlašičová z Balkánu, desťbojár Nool, prekážkar Olijars, diskár Alekna z Pobaltia.
Kde teda vlastne sme? Pomer možných výsledkov nás v rozhovore s predsedníčkou SAZ a podpredsedníčkou Slovenského olympijského výboru MÁRIOU MRAČNOVOU až tak nezaujímal, viac postavenie a vážnosť atletiky.
Aký honor má atletika v krajinách, ktoré sme spomenuli v úvode v porovnaní so Slovenskom?
„Predsa len začnem od Česka, veď sme tvorili jeden štát. Majú 54 tartanových dráh na školách, my žiadnu. Tam je kľúč. V ostatných krajinách atletiku chápu, ak nechceme použiť okrídlený výraz ,kráľovsky‘, tak určite ako základný šport pre iné. Tak sa k nej správa štát, orgány zodpovedné za školstvo, regióny, mestá, mestečká, sponzori.“
Aká je podpora štátu atletickému zväzu u nás? Samozrejme, chápeme priority futbalu a hokeja. Je atletika tretia?
„V žiadnom prípade. Pred nami sú tenis, basketbal, volejbal, hádzaná. Ak rátam do plávania aj vodné pólo, tak aj plavecký šport.“
Počuli sme, že atletiku na Slovensku zaradili pri budovaní alebo dobudovávaní športovísk štátne orgány do C kategórie športov. Je to pravda?
„Úplná. V roku 2001 sme dostali na tento účel 625-tisíc korún, vlani milión, teraz konečne celkom prijateľné štyri milióny.“
Máme dobrých mládežníkov, zbierame medaily na veteraniádach. Logika hovorí, že najdôležitejšie sú predsa šampionáty dospelých a olympiáda. Naše iste pekné juniorské úspechy strácajú význam, keď nemajú pokračovanie. Alebo pre atlétov platí - medaila ako medaila, len nech je?
„Pre rozumných iste nie. Mnohí tréneri to tak neberú. Z vlastnej ctižiadostivosti, zo snahy vydupať si viac prostriedkov i za cenu zničenia talentu, v mnohých prípadoch ich k tomu nútia v strediskách v snahe rýchlo nájsť sponzora. Sama zvyknem brzdiť trénerov v prehnanom úsilí naháňať výsledky, hoci som prívržencom vysielania mladých atlétov nielen na juniorské, ale kľúčovo na najvážnejšie svetové podujatia. V atletike ono otrepané zbieranie skúseností nie je fráza. Sama poznám, koľko prehier som utŕžila, kým som sa k niečomu dopracovala. Pravda, mladík musí mať enormnú snahu predviesť sa pred veľkým svetom v najlepšej forme.“
Blížia sa majstrovstvá sveta. S čím budete spokojná? Máte aj vy azda pred sebou „plán umiestnení“?
„Isteže nemám a uznávam ho iba veľmi orientačne. Ak každý zo sedmičky podá výkon na úrovni osobného rekordu alebo limitu na majstrovstvá sveta, budem spokojná. Prirodzene pre Charfreitaga a Haboráka platí ten limit, lebo zlepšenie osobných, teda slovenských rekordov by možno znamenalo medailu. Kiežby, ale som realistka. Napríklad pre Ivanovú či Klocovú platia skôr tie ,vlastné‘ rekordy.“
