Naháči vo švajčiarskom Fribourgu. FOTO - REUTERS

“ Štyridsaťjedenročný Ralf Hoppe bol toto leto jedným z účastníkov veľkého fotografovania naháčov Spencera Tunicka vo francúzskom Švajčiarsku.

S ďalšími štyristopätnástimi dobrovoľníkmi ležal nahý na chrbte na kamennej dlažbe fribourského námestia. Bolo tesne pred šiestou, historické pouličné osvetlenie ešte oranžovo blikalo, ale už sa schyľovalo k ránu a z modrosivej oblohy mrholilo. Kvapky padali na bruchá, nohy, prsia a tváre - more tiel, ktoré pokrývali námestie, všetky nahé.

„Vľavo tesne vedľa mňa vyčnievali dva snehobiele prsníky. Žena, ktorej patrili, iste nosila za normálnych okolností bikini, lebo zvyšok tela bol dokonale opálený. Teraz tu ležala nehybne, ale pokojne, s tmavými vlasmi rozpustenými na dlažbe, so zatvorenými očami. Pekný pohľad. A vpravo? Vpravo boli dve nohy. Veľké mužské nohy. Nie veľmi čisté. Nechty akési žlté, zišlo by sa ich zastrihnúť. Radšej som zavrel oči. Keď človek leží na námestí nahý so štyristopätnástimi ďalšími, môže už len jedno: zavrieť oči a neplašiť sa.“

Spencer Tunick stavia svoje objekty na mosty, pred radnice a do Central Parku. Newyorský umelec fotografuje ľudí - v čím väčších množstvách, a nahých.

416 uzlíčkov

Fribourské námestie je dláždený ovál pred radnicou, Hôtel de Ville, s útulne čľapotajúcou studňou uprostred.

S jedným z fotografovaných, Ralphom Hoppem, sme sa stretli v kaviarni na námestí o niečo neskôr. Bolo jedno z posledných horúcich poludní - už bolo po všetkom. Fribourg je francúzske mesto, ale nie až také ležérne, aby si mohlo hovoriť, že k Švajčiarsku nepatrí. Ralf Hoppe je redaktorom nemeckého týždenníka Der Spiegel, ale pôsobí vo Švajčiarsku, odkial vycestúva, keď píše o francúzskej a talianskej kultúre.

Nakrátko ostrihaný opálený blondín s modrými očami a nemecky pestovanou postavou. Po prvých pohľadoch pyšne vyťahuje z módneho saka fotografiu z námestia - na nej sa vyzlieka už dopolpása nahý, inak žiarivý úsmev mu schladila zima. „Tam okolo studne ležalo 416 uzlíčkov šiat. Strážili ich dvaja policajti, ktorí po službe mali čo rozprávať.“

Námestie sa zľahka zvažuje. Hoppe predstavuje miesto, odkiaľ pri fotografovaní brechal megafónom skreslený hlas Tunickove inštrukcie, ktoré jeho asistent prekladal do francúzštiny a do nemčiny: „John, ten pán s tetovaním by sa nemal dívať na mňa… to čiernovlasé dievča nech drží ramená spolu…a vôbec, všetci…ešte minútku…“

„Potetovaný chlapík sa snažil dívať inde, dievča krčilo ramenami. Dvaja asistenti, Švajčiar Sigismond a Newyorčan John sa predierali medzi naháčmi a robili posledné úpravy na veľkom ružovo-bielo-hnedom celku,“ spomína Hoppe.

A potom povely zmĺkli. Naraz bolo počuť už len nečakané čvirikanie vtákov a cvakanie spúští. Prišli dva tucty fotoreportérov a fotografovali, koľko vládali, ale oni, naháči, tu jednoducho len ležali, pokojne, povznesene a slávnostne, akoby ich nechladila dlažba. Celý jeden úžasný moment boli hlavnou postavou toho rána, herci zvláštneho, neuveriteľného divadelného predstavenia a vraveli si - „sme skupinový obraz z raja, sme umenie“.

Muž, ktorý toto celé skonštruoval, Spencer Tunick, má tridsaťštyri rokov. Ralf Hoppe ho opisuje, ako stál spotený, neoholený, sústredený, „ako šéfkuchár pri štátnej večeri“. Svojím pentaxom preháňal jeden film za druhým. Vždy používa dva fotoaparáty, len čo sa jeden prázdny zatvorí, asistent mu podáva druhý, čerstvo nabitý. Pokyny stručné, pohyby plynulé a úsporné. Je to logické - Tunick nerobí nič iné už deväť rokov.

Nahé štáty

Nahí ľudia tejto planéty sú jeho životným dielom. Nahí v Central Parku, na Brooklynskom moste, pred newyorským Joe‘s Meat Market, v Chinatowne, v Los Angeles. Nahá masa rozložená pred viedenskou Kunsthalle, tristo mužov poukladaných okolo fontány Tinguely a na koľajniciach električky v Bazileji. Pre svoj projekt Naked States - Nahé štáty cestoval Tunick päť mesiacov po celých Spojených štátoch a v každom z päťdesiatich štátov odfotografoval prinajmenej niekoľko stovák jeho občanov bez šiat.

Teraz cestuje po celom svete - je to turné siedmich kontinentov a chce precestovať aj Nový Zéland, Austráliu, Argentínu, Nepál, Južnú Kóreu i celú Európu. Happening vo Fribourgu bol druhou zastávkou. Čo do počtu fotografovaných, je to len drobnosť. V Montreale si pri trinásťstupňovej teplote pred Museum of Contemporary Art ľahlo na zem 2500 ľudí. „Bolo to najľahšie predstavenie tohto rozsahu, ktoré som kedy robil,“ povedal vtedy nadšený Tunick veľkej skupine reportérov.

„Šialený pocit,“ hovorí Tunick, „toľko ľudí, ktorí sa dali na tento nápad len tak.“ Lebo to patrí ku konceptu. Účastníci sú vždy dobrovoľníci. Zhľadúvajú sa výzvami v novinách alebo v rádiu, letákmi a ústnou propagandou. Tunick ako jeden z mála svetových umelcov sa ozve aj zo svojej internetovej stránky - www.spencertunick.com - je známe, že sa snaží každému odpovedať na mail.

„Modelov a modelky by som si v takom počte aj tak nemohol dovoliť. Okrem toho takto nikdy neviem, kto sa naozaj ráno objaví. Je to moment nepredvídateľnosti,“ tvrdí. Namiesto honoráru dostanú dobrovoľníci signovanú kópiu zaznamenanej historickej chvíle na zarámovanie pre vnúčatá: pozrite, toto je naše námestie a toto koleno - to som ja.

Keď mesto spí najhlbšie

Niekedy Tunick aranžuje svojich naháčov v prírode. V Nevade položil ľudskú reťaz do prachu púšte, v Maine pred jazero. „Ale kombinácia kamenného mesta a ľudských tiel je asi neprekonaná,“ tvrdí.

Kamenné mestá pri fotografovaní radi oživujú oblečení zvedavci. Preto sú termíny fotografovania vždy pokiaľ možno neľudské - nadránom. „Potrebujem len príchod svetla. Mesto ešte spí a vtedy prichádzame my.“

Len v New Yorku, meste, ktoré asi naozaj nespí nikdy, sa Tunick prepočítal. Newyorskí policajti nechceli o „ľudských sochách“ ani počuť. Tunicka viackrát zatkli a jeho partizánsky naplánované akcie na poslednú sekundu zarazili. Minulý rok sa s mestom New York a jeho starostom Rudolphom Giulianim súdil a 4. júna mu dokonca dovolili legálne fotografovať na Delancey Street. Vojna s Giulianim priniesla Tunickovi toľko publicity, že na súkromie pre malý nahý dav už mohol zabudnúť. Tunick ju vyhral, ale odišiel do Fribourgu, kde mu všetko radi dovolili.

Vo Fribourgu sa pravidelne koná umelecký festival a jeden z jeho organizátorov Sigismond de Vajay je vášnivým Tunickovým obdivovateľom. „Že sa v tomto meste konal takýto happening,“ hovorí Vajay, „na to by tu ľudia mohli byť pyšní!“

Čakanie na svetlo

Mohli. Ale radšej ešte asi spali. Tunick sa bál, že by sa rozvidnelo príliš rýchlo a termín fotografovania dal už na piatu. Ralf Hoppe: „Takže bola ešte tma, keď sa fotografovanie začalo rozbiehať. Niektorí prišli z párty, na ktorej sa s niekým stavili, či sa tu vyzlečú, alebo nie, v ruke s poloprázdnou fľašou šampanského, vo večerných šatách. Iní - napríklad starý pán s kučeravými šedými vlasmi, v joggingovom úbore - robili drepy a bohvie prečo sa rozcvičovali. Žena s punkovým účesom mala na sebe kúpací plášť. Všetci postávali a čakali. Každý musel podpísať, že odstupuje práva na túto fotografiu. Zapaľovali sa prvé cigarety. Tunick všetkých prosí cez megafón o strpenie - čaká sa na svetlo. Až tesne pred šiestou bolo konečne tu: four, three, two, one, všetci vyzliecť. Go!“

Go?

Štyristošestnásť ľudí na sekundu zelektrizoval strach. „Žena s punkovou hlavou zhodila župan, zbavuje sa sandálov. To bol signál. Starší pán stiahol joggingové nohavice aj jedovato zelené spodky pod nimi. Homosexuálna trojica predvádzala zohratý striptíz. Väčšina sa len vecne vyzliekla, trošku v rozpakoch, niektoré ženy si rukami zakrývali prsia, muži boli trošku skrútení.“ Na stud ani úvahy podľa Hoppeho nebol čas. Tunick vydával povely: „Vpredu všetci ľahnúť tak, ako sme sa dohodli, druhý obraz bude v uličke, tretí znovu na námestí, ale inak zoskupený. Hotovo, merci, thanks, vielen Dank. Celé to netrvalo ani dvadsať minút.“

Vo festivalovom stane bola pre všetkých káva s mliekom a croissanmi. „To už boli rozpaky preč, nálada euforická - aká iná po takom umelecko-adrenalínovom koktejli? Pohľady hovorili: áno, urobili sme niečo neobyčajné, zbúrali sme konvencie, sme nahé delá, sme významní.“

Ale čím? Čo je na tom také úžasné? A hlavne: je to, čo robí Tunick naozaj umenie alebo len bluf? „Používam telo ako tvar, ako umelecký, nie ako sexuálny objekt,“ tvrdí Spencer Tunick.

Priestor na umenie

Tabuizácia sexuality, a tým tela, bola dôležitým predpokladom kultúrnych dejín. Bez skrotenia a zviazania pudov a emócií v spoločenských konvenciách by sme nikdy neboli vyvinuli také komplikované spoločenské štruktúry. Zároveň sa toto kultúrne tabu vždy znovu porušuje, podryl ho najmä začiatok dvadsiateho storočia. Mimochodom, veľmi významne práve vo Švajčiarsku. Na vrchole Monte Verita sa zhromaždili utopisti z celého sveta a tancovali tu nahí. Ideológom nahoty bol Werner Zimmermann. Vyzliekol sa donaha a ohlásil raj na zemi.

Nahota znamenala nevinnosť, čistotu a bezbrannosť. Pátos jeho gesta zaúčinkoval: o polstoročie neskôr už v komúnach ľudia chodili nahí a keď sa dnes niekde koná demonštrácia proti kožuchom, polícia vie, že protestujúci by sa na námestí najradšej vyzliekli donaha, lebo vtedy by si ich médiá naozaj všimli.

Medzitým sa už dávno nahota inscenuje, profanuje a ekonomicky využíva. Nahota ťahá davy na Love Parade. Nudisti bojujú za svoje práva a súkromné televízie v celej Európe ukazujú silikónové prsia, len čo padne noc. Kde je tu ešte priestor na umenie?

Kolektívny happening

Tunick si ho vydupal. Jeho obrazy berú silu z krkolomnej rovnováhy - na jednej strane mobilizujú pátos nahoty, na strane druhej majú aj akúsi svoju nepríjemnú, ak rovno nepovieme fašizoidnú príchuť. Ich masovosť, sardinkový prístup k nahote, prísne komponovanej, zbavuje telá individuality. Tieto fotografie môžu pripomínať obrazy rámp smrti v koncentračných táboroch. Tunick, pôvodom Žid, nikdy túto asociáciu nechcel. „Nerobím politické, ale výtvarné obrazy.“

Ale pátos a brutalitu ešte vyvažuje čosi tretie: to, že všetci spolupracujú dobrovoľne a radostne. To dáva Tunickovým fotografiám ľahkosť improvizácie. Udalosť tak vyzerá dobrodružnejšie, nevypočítateľnejšie. Bez dobrovoľnosti by tejto aury nebolo a obrazy by mali len chlad naaranžovanej udalosti. Už to, že divák vie, ako vznikli, mení jeho pohľad. Tunickove práce sú kolektívne happeningy v najlepšom zmysle slova.

Švajčiarsky reformátor Werner Zimmermann sníval o socializme naháčov. Jeden z jeho nasledovníkov, sochárstve Joseph Beuys sníva o sociálnom sochárstve. A zaneprázdnený pragmatik z Brooklynu ho robí doslova. Časom dorazí aj k nám, raz určite.