osť a neskorším členským záväzkom bude o to menšia, o čo nižšie kladú potrebu zabezpečovať ochranu Slovenska v porovnaní s inými spoločenskými potrebami.

Predchádzajúce prieskumy ukázali, že vo vzťahu k bezpečnosti prevláda vo verejnosti dôraz na „interné“ zdroje ohrozenia, napr. obavy zo zníženia životnej úrovne, z kriminality, mafií operujúcich na Slovensku a pod. Nebezpečenstvá, ktoré by mohli prísť „spoza hraníc“, sú pociťované menej naliehavo. Aktuálne bezpečnostné riziká majú pre bežného občana možno menej štandardnú či jednoznačnú podobu. Ako to vníma verejnosť? Patrí zabezpečenie spoľahlivej vojenskej obrany medzi prvoradé spoločenské úlohy? Najväčšia časť (38 %) odpovedá kladne, 35 % tvrdí, že je to menej naliehavá úloha, ďalší to nedokážu posúdiť. Pochopiteľne, postoje zástancov a odporcov vstupu do NATO sa diametrálne líšia: zabezpečenie spoľahlivej vojenskej obrany považuje za prvoradé zhruba polovica zástancov vstupu, ale len asi pätina odporcov. Na otázku „Ako teda zaručiť bezpečnosť Slovenska mimo priestoru NATO?“ odporcovia integrácie najčastejšie odpovedajú „neviem“, „nezaujímam sa o to“, „nerozmýšľal som o tom“ (28 % odporcov vstupu SR do NATO). Táto časť odmietaní smerovania do NATO sa tým prejavila ako nezodpovedná, keďže nestojí na ponuke či presadzovaní „niečoho lepšieho“, ale na „pokrčení ramenami“. V menšej miere obdobné platí aj vo vzťahu k častému názoru medzi odporcami vstupu, že nebezpečenstvo nehrozí, takže „načo sa usilovať?“(16 %). Ďalšie dve najčastejšie tu spomínané riešenia sa vzájomne dopĺňajú, v oboch sa hovorí o tom, že sa treba spoľahnúť iba na seba, na vlastné sily, vlastné zdroje. Rozdiel je v tom, že raz sa kladie dôraz na obranu vlastnou armádou a inokedy explicitne na neutralitu.