j iredenty“.
Dzurinda sa Hudecovi snažil vysvetliť, že Kusý sa aktívne podieľal na disidentskom hnutí, ktoré vyvrcholilo udalosťami novembra 1989 a aj súčasným poslancom umožnilo sedieť v sále a klásť otázky predsedovi vlády.
Hudec s odpoveďou nebol spokojný, a tak mu premiér pripomenul, že Kusý bol po 1968 roku komunistami perzekvovaný. Poznamenal, že by bolo zaujímavé, keby sa porovnali životopisy Kusého a Hudeca v prednovembrovom čase. „Asi by to dopadlo vo váš neprospech,“ odkázal Hudecovi.
Ján Cuper, tiež z HZDS, sa premiéra opýtal, či je správne, aby sa peniaze z privatizácie v sume 1,5 miliardy Sk „rozdali vašim politickým priateľom z tretieho sektora“. Menovite spomenul „OKO, že vraj občianske“.
Dzurinda odpovedal, že peniaze z privatizácie pôjdu navždy do banky a mimovládky budú dostávať len úroky. Podľa neho je úloha mimovládnych organizácií v demokratickej spoločnosti nezastupiteľná. Máme ich dosť a v zahraničí majú dobrý zvuk. Finančne však na tom nie sú najlepšie. Ani Cuperovi sa jeho odpoveď nepáčila a obvinil členov tretieho sektora, že pred voľbami v roku 1998 „otravovali život HZDS a kazili predvolebné mítingy“.
„Neviem, kto komu otravoval život,“ odpovedal Dzurinda, takisto ako Hudecovi veľmi razantne. „Mne otravovali život eštébáci, ktorí ma pred voľbami snímali kamerami a večer to vysielal Kapusta v televízii“. (fw, sita)
