Na sklonku 19. storočia bolo sebavedomie Číny a jej obyvateľov takmer na nule. Platilo to o cisárskom dvore aj o obyčajných ľuďoch. Legendárnym sa stal nápis v šanghajskom parku v oblasti, kde žili aj Európania - „Zákaz vstupu psom a Číňanom“. Svetové mocnosti ovládli čínske prístavy a obchodné centrá krajiny. Miestni obyvatelia na to zareagovali povstaním, ktoré získalo prívlastok boxerské. Pred 100 rokmi uzavrela Čína na nátlak veľmocí mier, ktorý ozbrojený boj ukončil. Povstanie vypuklo v júni 1900. Vo vzduchu čosi viselo už dlhší čas. Aktívna bola najmä tajná spoločnosť I-che-tchuan (Päsť v mene mieru a spravodlivosti - od jej mena odvodili Európania názov pre povstanie). V programoch spolku sa miesili prvky mystiky a nenávisti voči cudzincom.

Po tom, ako Čína prehrala s Veľkou Britániou tzv. ópiovú vojnu (1839-1842), posilnil sa v tejto krajine vplyv vtedajších koloniálnych mocností. Francúzi, Nemci a Spojené štáty dokázali vo vtedy slabej ríši stredu diktovať svoje záujmy a presadili v bohatých prístavoch princíp exteritoriality.

S narastajúcim vplyvom západných krajín rástla aj nenávisť miestnych. Zvlášť silné boli neskôr päste v provincii Šan-tung. Tu mali rebélie proti mocným dlhú históriu. Ľuďom prekážali aj kresťanskí misionári, ktorí obracali miestnych na svoju vieru. Začali sa zámerne šíriť povesti, že v kostoloch deťom vyberajú srdcia a kňazi znásilňujú ženy. Veľké povodne v roku 1898 a suchá v roku 1900 tiež pripísali prítomnosti cudzincov.

S veľkou nedôverou sa prostí Číňania pozerali aj na nové objavy. Parné stroje volali diablovými ohnivými strojmi. Spôsobili aj sociálny problém - železničná trať pre ľudí na riekach znamenala, že nemali vo svojich loďkách čo prevážať a stratili prácu. Faktom ale je, že západné veľmoci v 90. rokoch 19. storočia veľmi arogantne presadzovali všetko, na čo mali chuť. Čínskym xenofóbom dali dosť dôvodov na nenávisť.

Povstanie proti „morským diablom“ sa rýchlo rozšírilo po celej severozápadnej Číne. Začalo sa vraždami misionárov, znásilneniami európskych žien a ničením západného majetku - železničných tratí aj telegrafného spojenia.

Hnutie boxerov bolo na vrchole v roku 1900, keď ozbrojenci stáli pred bránami Pekingu. Armáda boxerov mala v tej chvíli asi 140-tisíc vojakov. Niektorí z nich prešli v provincii Šan-tung výcvikom a ovládali bojové umenia. Iní sa pridali na poslednú chvíľu, pretože nemali čo do úst.

Čínska cisárovna Cchi-si stála pred dilemou. Mohla vpustiť boxerov do mesta a oficiálne tak požehnať povstaniu proti západným veľmociam alebo poslušne sklopiť hlavu a tváriť sa pred cudzincami, že s povstaním nič nemá. Konzervatívni dvorania ju nakoniec presvedčili, aby šla s boxermi, ktorí pôvodne vystupovali aj proti cisárskej dynastii. Cisárovna vypočula hlas ľudu - tak ako hovorí konfuciánske učenie.

Boxeri vstúpili do mesta a spravili „poriadok“. Okrem toho, že kráľovnej predviedli zázračné kung-fu, zabili nemeckého a japonského vyslanca. Veľmoci (Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko, USA, Taliansko) sa hneď začali pripravovať na vojenskú výpravu.

Oddiely boxerov a vojakov cisárovnej sa však s lepšie vyzbrojenými a vycvičenými jednotkami veľmocí nemohli porovnávať. Boxeri, ktorí tvrdili, že cvičenia kung-fu zastavia aj guľky zo zbraní a delostreleckú streľbu, rýchlo spoznali svoj omyl.

Cchi-si po tejto príučke nemala na výber a musela podpísať potupný záväzok - v priebehu nasledujúcich 39 rokov zaplatiť odškodné 150 miliónov libier za zničený majetok, zastaviť dovoz zbraní, povoliť trvalý pobyt cudzích vojsk v Pekingu a zbúrať vybrané vojenské pevnosti. Bola to úplná kapitulácia. Peniaze potrebné na reformy odišli z krajiny. Spojené štáty neskôr ich časť použili aspoň na vyplácenie štipendií pre čínskych študentov. Boxerské povstanie bolo pre Čínu prínosom aspoň v jednom - Západ aspoň trochu zmiernil svoj imperiálny prístup k najľudnatejšej krajine sveta.

MAREK CHORVATOVIČ

V utorok - Henri de Toulouse-Lautrec