ILUSTRAČNÉ FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
o o o
Presne tak. Po čase z toho vyrastú. Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti.
o o o
Vyrastala som v úplnej rodine a s bratom som mala tiež nezhody. Sme príliš rozdielne povahy na to, aby sme mohli rozoberať niečo inak ako povrchne. „Normálne“ sa môžeme rozprávať len o neutrálnych veciach, ako „čo nového, kde si bol cez víkend, kam ideš na dovolenku“. Aj keď mi to je veľmi ľúto a aj som sa snažila o zmenu, musia byť na to dvaja. Možno mu to tak vyhovuje a možno si ani neuvedomuje, že to nie je normálne. Aj napriek tomu ho mám veľmi rada. Takže, ak sú čitateľkine deti tiež povahovo veľmi odlišné, možno to bude s nimi podobné. Ja mám 26 a brat 25 rokov.
o o o
Tak by som ich vyrazil oboch z domu, že by sa za nimi prášilo ešte dlho po tom, ako by sa stratili z dohľadu.
o o o
Môj brat je o dva roky starší ako ja a od puberty boli medzi nami vážne nezhody. Ako mladšia som zvykla dosť ustupovať – aj na radu rodičov. S bratom máme úplne odlišné názory na dôležité životné otázky (napríklad rešpekt medzi rodinnými príslušníkmi, postavenie ženy v rodine). Teraz sme už v strednom veku, s vlastnými rodinami, ale náš vzťah sa nezlepšil. Žijeme ďaleko od seba a je to tak asi lepšie. Ani jeden z rodičov už nežije, takže ani toto puto nás už neviaže.
o o o
Keď mali naše deti – chlapec a dievča – 9 a 14 rokov bál som sa prísť domov. Už pri vchode som počul plač a krik. Ten vzťah sa však neskôr (asi keď mali 14 a 19 rokov) bez nášho zásadného pričinenia či príkazu úplne zmenil a trvá to, chvalabohu, dodnes. Majú už 24 a 29 rokov. Dnes sa, bohužiaľ, v takomto zmysle sťažujú oni na nás, rodičov.
o o o
Mám 27 rokov, brat 22 a buď sa nerozprávame, alebo sa iba hádame. Našťastie, vidíme sa len raz do roka, keď navštívim rodičov. Aj vtedy sa len pozdravíme a brat sa ma hneď spýta, kedy odchádzam. Práve som tehotná a s manželom sa tešíme na naše prve bábo. Ja možno aj na naše posledné, lebo neviem, či má význam mať dve deti. Ak si majú rozumieť tak ako ja s bratom, je asi lepšie byť jedináčikom.
o o o
Je to úplne normálne, vyrastú z toho. My sme sa aj krvavo bili a teraz sme kamaráti.
o o o
Som už tri mesiace na Aljaške a z rodiny mi najviac chýba sestra. Keď som na tom zle, tak si zavoláme. Ona o pár dní odchádza na rok preč, takže keď sa vrátim, znovu nebudeme spolu. Blbé. Keby mi toto niekto povedal pred piatimi rokmi, tak ho vysmejem.
o o o
Medzi mnou a sestrou je štvorročný rozdiel. Keď sme boli mladšie, tak sme sa doslova nenávideli. Potom sme stratili oboch rodičov a teraz sme šťastné, že máme jedna druhú. Ale môj názor je, že všetky deti z toho vyrastú. Záleží však aj od prístupu rodičov. Hlavné je nemiešať sa medzi ne, nech si to vyriešia podľa možností samé.
