V ‘68. mala 22 rokov.
„Deň okupácie Československa som prežila v prostredí akoby niekde pod Everestom pripravujúc sa na výstup na najvyššiu horu zemegule. Na olympijskom sústredení v dvojtisícmetrovej výške rumunského strediska Baina Brašov sme po tvrdých tréningoch boli radi, že sme si ľahli do postelí. Spojenie so svetom nám robilo obstarožné rádio. Správa o vstupe cudzích vojsk do našej vlasti bola pre nás šokom. V prvej chvíli sme tomu ani príliš neverili, druhá nás presvedčila, že sa to stalo. Rumuni neboli v tom čase akurát prosovietski, informácie sme teda považovali za dôveryhodné. Na zájazdoch, sústredeniach sme v minulej ére vždy mali medzi sebou človeka, ktorý nás mal ,správne usmerniť‘. Čiže, donášača. Viac–menej sme o ňom vedeli. Vtedy som ani náhodou nešípila, kto to je. Asi sa prepadol pod zem.
Po prvom telefonáte domov – ľahké to nebolo – sme sa okamžite všetci rozhodli vrátiť sa. Báli sme sa. Tú hroznú trasu sme absolvovali nonstop v horúčave, ako sú terajšie. Celý čas zabalení vo všetkom, čo sa dalo namočiť do vody. A ticho. Nepamätám si, že by sme diskutovali, rozoberali situáciu. Premohlo nás mlčanlivé zúfalstvo.
V Bratislave som žila štvrtý rok, bývala som i trénovala na Mladej garde. Názov mi v tých dňoch znel kruto ironicky. Situácia doma bola už pokojnejšia, aspoň v meste. Boli sme zmätené, netušili sme, či do Mexika vôbec pocestujeme. Na olympiádu sme sa pripravovali na našom štadióniku spolu so šprintérkou Evou Gleskovou. Niekedy v polovici septembra sme dostali telegram. Naveky som si ho odložila. Z Prahy nám písali: Keďže sa situácia na Ruzynskom letisku normalizovala, môže olympijská výprava odletieť.
To, čo sme zažili hneď po príchode do Mexika, bolo úžasné. Dojemné. Tlačilo slzy do očí. Všade dookola sme počuli samé Viva Čeko. Na slávnostnom nástupe sme skutočne plakali. Keď sme vstúpili na tartan Estadio Olimpico stotisíc divákov vstalo a celý čas nášho pochodu skandovalo Čeko, Čeko. Moja spomienka na rok 1968 nie je iba smutná, hoci okupácia bola hroznou realitou. Pod Popocatepétlom som zažila najkrajšie športové životné chvíle. Věra Čáslavská sa stala priam mexickou madonou. Neuveriteľný výsledok sme urobili my, výškarky. Milena Rezková zvíťazila, Jaroslava Valentová skončila štvrtá, ja som obsadila šieste miesto. V atletike celkom iste nezaznamenalo Československo v jednej disciplíne takú úžasnú bilanciu. A som si takmer stopercentne istá, že vôbec v žiadnej olympijskej. Rok šesťdesiaty ôsmy má v mojich spomienkach dve ostro protipólne tváre: bolestivú i šťastnú.“ (pf)
