V ‘68. mal 23 rokov.

Najprv som tomu ani neveril, keď ma v skorých ranných hodinách v Martine Emil Horváth zobúdzal, že sú tu Rusi. Veľmi rýchlo som pochopil, o čo ide.

Dúfam, že to bol najhorší zážitok môjho života – ťažko vyjadriteľné poníženie, ktoré sa nás všetkých, alebo väčšiny obyvateľstva zmocnilo, na druhej strane neskutočný pocit solidarity, ktorý vznikol medzi ľuďmi. Táto solidarita vydržala veľmi dlho. Potom, ako to už býva, zase sa niekde vytratila a nahradila ju „konsolidácia“. Cestoval som vtedy z Martina autostopom do Bratislavy a pomedzi tanky a rôzne vojenské vozidlá sme sa nejako prekľučkovali. Spomínam si, ako ľudia v mestách stáli popri ceste a mnohí bezmocne hrozili päsťami vojakom, z ktorých mnohí ani netušili, čo sa vlastne deje.

Spomínam si ešte na epizódku, ktorá sa odohrala na Račianskej, kde bola vo vitríne kaderníctva vyvesená fotografia Dubčeka a jeden z vojakov neďaleko stojaceho starčeka nútil, aby ju okamžite zlikvidoval. Nezabudnem, ako ju tento starček opatrne z vitríny odlepil, nežne poskladal a dal do vrecka. Obdivoval som tú úžasnú statočnosť pred namierenou zbraňou.

Vtedy som si myslel a myslím si to dodnes, že možno sme mali vzdorovať aktívne. Samozrejme, ten koniec by bol zrozumiteľný a jasný, ale mali by sme nejakú hodnotu, o ktorú by sme sa mohli oprieť, pretože to, čo sa dialo počas normalizácie, bolo hanebné. Nemyslím to len teoreticky. Mám pocit, že si málo vážime hodnoty, ktoré sme dostali lacno. Za slobodu a demokraciu sa v histórii platí draho a obyčajne je sprievodným javom strata ľudských životov. Akoby potom takto získaná sloboda a demokracia mali inú hodnotu.

Možno aj preto je vzťah k slobode a k demokracii na Slovensku taký laxný. Pretože je za nimi málo obetí, ktoré sa dajú zdokumentovať.