V auguste ‘68 mal 24 rokov.
, v trochu uvoľnenejších domácich pomeroch. Koncom 60. rokov mi udalosti spred 35 rokov pripadali nesmierne vzdialené: vzťahovali sa na obdobie prvej ČSR, keď ešte nik nezaregistroval, kto je Hitler. Ak dnes máte trebárs 40 rokov, dovŕšili ste dvadsiatku v roku 1983, počas hlbokej normalizácie, pred nástupom Gorbačova. Na našich cestách sa preháňali trabanty, kopírky v podnikoch prísne strážili, o počítačoch sa hovorilo, ale nik ich nemal; v tom čase uplynulo 35 rokov od osudného roku 1948, keď sa o príslušnosti našej republiky ku komunistickému svetu rozhodlo. A napokon, ak máte okolo 20 dnes, tak by ste možno túto stranu vôbec nečítali, keby vás na ňu neupozornila stará mama. Možno vám je ukradnuté, či sa nejaké udalosti pred 35 rokmi vôbec odohrali, pretože pred vami leží ďalších, úplne iných 35 rokov, a ešte pred nimi 35 týždňov, 35 dní a momentálne najbližších 35 hodín.
Tak či onak, 21. augusta 1968 sa to vo vtedajšom Československu zosypalo na všetkých: dejiny takpovediac zahrmeli, a miliónom sa odrazu zrútil svet. Zosypalo sa to s rachotom, dejiny nám to spočítali. Zaplatili sme za to, že sme v 1938, na sklonku prvej republiky, a takisto ani v 1948, keď komunisti prevzali moc, nebojovali. Ani v roku 1968 sme nebojovali, ba ani sme nenaznačili, že sa nedáme len tak obsadiť. Hoci ako pamätníci dokladajú, azda by bola bývala stačila aspoň čiastočná mobilizácia – nie celkom rozhodnutých Sovietov by to mohlo odradiť, nás väčšmi sprítomniť, otvoriť priestor na to, aby sa do zápasu zapojila svetová verejnosť. Nemali sme však politikov, ktorí by takto odvážne uvažovali a dokázali to presadiť. Doplatili sme aj na ilúzie: o Rusoch, o socializme, o bratstve spečatenom bojom proti fašizmu. A to sme ešte nevedeli, že budeme platiť ešte viac: pretože tak ako sme sa, každý po svojom a neraz aj kriticky či s odstupom, avšak vcelku vo veľkej väčšine, v roku 1968 stotožnili s československým reformným pokusom, tak sme v ďalších dvoch desaťročiach ohli chrbtice, a v rovnako drvivej väčšine sme sa „realisticky“ prispôsobili režimu, ktorý o sebe ústami Bohuslava Chňoupka trúfalo tvrdil, že tu bude sto rokov.
Ten režim dával prácu, staval byty, dovážal trabanty a predával mlieko za dve koruny. Stratili sme v ňom však slobodu rozhodovať o sebe. Existujú vzácne statky, ktorých cenu väčšmi spoznáme, až keď ich strácame. Sloboda patrí medzi takéto hodnoty.
Čo strácame, vedel 21. augusta 1968 každý, a to nielen u nás v Československu – snímky tankov armád Varšavskej zmluvy a nezabudnuteľná Bielikova momentka muža s hruďou natrčenou okupantom obehla celý demokratický svet. Som rád, že o pár dní ich konečne uvidia aj v Amerike, najprv na našej ambasáde vo Washingtone, potom aj v iných mestách USA.
Tu doma sme so svojou traumou žili celých 20 rokov, až do roku 1989. Pri každom výročí si ľudia v tisíckach rodín pripomínali, kde kto vtedy bol, ako sa to dozvedel, čo v ten deň robil.
Ja som večer pred okupáciou sedel s dvoma dobrými priateľmi vo vieche u Františkánov, zhodou okolností sme sa bavili o čomsi jemnom, záhadnom, nevyspytateľnom – o duši. Zobudili sme sa do rána, keď nám ukradli slobodu a ohrozili naše duše.
V novembri 1989 sme začali „odkliatie“ z dlhoročnej traumy – zápas o slobodu, o dôstojnosť a o dušu však pokračuje. Rád by som napísal: dúfajme, že nepotrvá 35 rokov, lenže v istom ohľade sa takýto zápas neskončí nikdy, pretože vždy budú existovať ľudia, ktorí slobodu ohrozujú. Vďaka slobode je však medzi nami dnes viac takých, čo neváhajú na jej obranu mobilizovať.
