Bratislavské námestie SNP 21. augusta 1968. FOTO – ARCHÍV TASR
Keď dnes pred mladými ľuďmi spomeniete 21. august 1968, mnohí vôbec netušia, o čo ide, iní zalovia v pamäti a vybavia sa im nejaké tanky a na nich Rusi. Pre dnešnú generáciu od päťdesiat vyššie to bol však pochmúrny, čierny deň. Hoci bolo leto a mnohí mali prázdniny. Príchod tankov znamenal tvrdý zlom v ich životoch.
Jar 1968 im priniesla nádej žiť slobodnejšie, voľnejšie, možnosť pozrieť sa za železnú oponu, na vysnený Západ. „Povedzte mojej dcére, ak ju niekde stretnete, nech sa sem nevracia, že prišli Rusi,“ kričala 21. augusta na šoférov smerujúcich k rakúskej hranici zúfalá matka, ktorej 18–ročná dcéra prázdninovala po maturite vo Francúzsku. Dcéra sa vrátila až o desať rokov neskôr. Nebola sama, čo zostala von. Našich ľudí vítali vtedy v „kapitalistickej“ cudzine s obrovskými sympatiami a všemožnou podporou.
V to desivé augustové ráno nešli mnohí Čechoslováci do práce, vyšli do ulíc, diskutovali. Nadávali a hrozili okupantom, posielali ich domov. Pred Univerzitou Komenského v Bratislave zomrela v ten deň 17–ročná Danka Košanová, na Námestí SNP 18–ročný Peter Legner. Oboch zastrelili vojaci, ktorí nás vraj prišli zachrániť pred kontrarevolúciou. Petra Legnera pripomína malá tabuľka na Hlavnej pošte. Píše sa na nej len toľko, že tragicky zahynul.
Niekoľko známych osobností, v roku 1968 ešte mladých ľudí, sme oslovili, aby si zaspomínali, ako udalosti spred 35 rokov prežívali.
