Kostýmová skúška Dona Giovanniho v réžii Stefana Herrheima v Salzburgu 15. augusta. Na snímke americký spevák Thomas Hampson ako Don Giovanni. FOTO - ČTK

Nahá Eva vhupne do svadobných šiat. Adam je vo fraku. A než si tí dvaja povedia svoje áno, prežijú zlý sen poznania. Láska sa pohojdáva medzi súkromným terorizmom a vášňou. Scénou, ktorá vyzerá ako z Ikey, lietajú žehličky, behajú po nej ožratí chlapíci a vrieskajúce ženy a nakoniec ňou ešte lieta koberec. Osmin spieva áriu Mater. Mozart skomponoval Únos zo Serailu v jednej zo svojich zriedkavých šťastných životných fáz. Práve sa chcel oženiť s Constanze a jeho hudba mala práve úspech. Ani stopy po dezilúzii. To však nórskeho režiséra Stefana Herrheima v jeho salzburskej inscenácii veľmi nezaujíma. Ani partitúra ho veľmi nezaujíma. Postavy definuje nanovo, rolu Bassu Selima škrtá. Inscenuje Georgea Bataillea („Erotika je znásilnením partnera v bytí“), Wilhelma Reicha („Kto nedokáže byť monogamný, má mať možnosť zariadiť si to inak“) a seba samého. Publikum je zdesené.

Tohtoročný Salzburský festival pod vedením intendanta Petra Ruzicku kolíše medzi mainstreamom a modernou. Ruzicka vie, že intelektuálne prílohy novín milujú „réžiu“ a publikum zas „výpravné prevedenie“. To prvé prinesie festivalu umeleckú, druhé gastronomickú hodnotu.

Pri réžii Nóra Herheima si však boli tlač aj publikum zajedno: zhrození. Progresívnym znalcom opery sa efektná šou síce páčila, ale chýbala im rozprávačská disciplína. „Títo režiséri by si mali písať vlastné opery a Mozarta nechať na pokoji,“ znel jeden z verdiktov recenzentov, ktorý sa tým možno nechtiac vrátil k starým stereotypom vnímania opery.

(čtk/afp)