Nedá mi, aby som dnes nezačal štvrtkovú recenziu od konca, teda od celkovej vizáže básnickej zbierky Mariána Hatalu Listovanie tichom (Reco Yak, Senica 2002). Už jeho predchádzajúca knižka, nazvaná Básnická zbierka Marián Hatala s podtitulom 41 básní, vyvolala prekvapenie, lebo grafický dizajn a návrh väzby Milana Milulu Hatalove verše doslova „zošraubovali“ skrutkou s maticou (nie slovenskou), akoby sa tým naznačovalo, že na jeho poéziu treba kľúč, tentoraz nie dešifrovací, ale maticový.
Aj najnovšia, v poradí už piata básnikova zbierka, má celkom netradičný vonkajší „háv“, keďže je v polovici predelená tvrdým kartónom a nezačína sa prvou, ale druhou polovicou.
Kričiaca nenápadnosť
Nemám nič proti akémukoľvek experimentu, no v tomto prípade sa mi zdá, že takáto dizajnová prezentácia je v príkrom rozpore s charakterom Hatalových básní, ktorých nenápadnosť až kričí. On totiž nestavia na veľkých myšlienkach ani na okázalom výraze - v popredí jeho záujmu sú prosté ľudské túžby, udalosťou sú pre neho najmä drobné veci života, ktoré sa však pod jeho mikroskopickým zrakom menia na zázraky.
Jeho báseň je zväčša demetaforizovaná, skôr ako obraz ho láka mnohovýznamovosť slova a tú naplno využíva: „nie že by si nikdy neprišiel /ty neprídeš iba vtedy, keď ťa čakám// lenže ja sa bojím ťa už aj nečakať/ bojím sa že by si prišiel/ a že by som znova čakala /že neodídeš/ a pritom ktovie či by si prišiel /neodísť/ alebo odísť.“
Marián Hatala sa usiluje zachytiť ticho alebo nehybnosť, alebo čas - všetko motívy, s ktorými zápasil každý básnik hodný tohto mena - a vymýšľa si vhodné scény, v ktorých sa dá príslušný fenomén konkretizovať. Napríklad v smutno-vtipnej básni Zopár otázok a život je preč ide o dialóg medzi chlapcom a mužom na tému času. Chlapec sa postupne pýta, koľko času je jedna minúta, potom tisíc minút, potom jedna hodina, ďalej tisíc hodín a to isté sa opakuje s dňom. Odpoveďou muža je vždy otázka, prečo to chce vedieť a keď je napokon z muža starec a z chlapca muž, úlohy sa vymenia.
Kam je to bližšie
V súvislosti s vyjadrením nehybnosti (typický je napríklad verš „odnikiaľ nikam a naspäť“) sa treba zmieniť o zvláštnom druhu pohybu (nepohybu, ktorý sa v jeho básňach často vyskytuje ako kruh, krúženie na jednom mieste, verbálne vyslovené opakovaním alebo návratom istých sémantických celkov, čo sa neraz javí ako hra paradoxov či protikladov a čo zo širšieho významového hľadiska môže znamenať aj to, že všetko už bolo, všetko sa opakuje. Tvárne a skladobné postupy sa dajú dobre exemplifikovať na básni Vyjasnená (Východiská): „človek vezme psa /a o psa prviazaný/kráča na jednom konci povrazu/zatiaľ čo na druhom konci povrazu kráča pes/priviazaný o človeka// keď sa to tak vezme/idú spolu/ hoci každý ťahá na inú stranu/ ale to je jediný spôsob/ako sa dostať k tomu druhému/a pritom zostať na začiatku povrazu/ kam je to bližšie ako odtiaľ/a ťahať/ako sa to vezme.“
Niekedy to pripomína sofistiku, to je však len prvý dojem, spôsobený tým, že pravdivosť jeho básní je až okato jednoduchá, samozrejmá.
V jeho zábere sa ocitajú aj niektoré verejné udalosti (atentát na newyorské dvojičky, turistický výlet do vesmíru, smrť Johna Lennona, Afganistan), no ani tu sa nezmenil z básnika na básniaceho publicistu.
Nijaký komentár, ale svojské domyslenie známych faktov pretavené do pôsobivých obrazov. Táto poézia sa zaobišla bez gest a pointových efektov a práve táto civilnosť priťahuje čitateľa, takže vonkajšia „výbava“, ktorú spomínam na začiatku, by skôr svedčala nejakej dôsledne experimentálnej poézii. JOZEF BŽOCH
