Do svitania nezostávalo veľa času. Nespavec mal všetky tri kamene, dostatok elixíru a dokonca i svoje knihy. Teraz mu už nič nestálo v ceste k úspešnému ukončeniu jeho posledného diela.
„Máte niekto nejaký nápad?“ spýtala sa bez náznaku nádeje v hlase Mora. „Je dávno po polnoci. O chvíľu začnú ľudia snívať ranné sny. Vieme, že Nespavcovi zostáva vmiešať do elixíru posledné myšlienky zo svojich kníh a jeho komáre ho o pár minút roznesú do každej spálne na Zemi. Dokázal tie neuveriteľnejšie veci, toto bude preňho hračka.“
„Zatiaľ ich nikto nevidel opustiť s nákladom našu Ríšu,“ zamiešala sa do bezútešnej úvahy Fantázia. „To znamená, že Nespavec stále nemá hotový elixír. Kamene zmizli dnes po zotmení. Nemal čas vyskúšať, ako sa s nimi pracuje. Robí to prvýkrát, možno sa mu nedarí, možno bude musieť pokus opakovať a nakoniec to do svitania ani nestihne.“
„Myslím si, že by sme sa zbytočne radovali. Určite má všetko pripravené tak, aby mu dielo vyšlo na prvý pokus,“ povzdychla si malá Luna. „Martin, zdá sa, že máš pred sebou poslednú úlohu. Ak by si to teraz vzdal, nemáme dôvod sa na teba hnevať. Urobil si pre nás už veľa.“
„Veľa, ale nie dosť,“ povedal som. „Kým nezasvieti nad Zemou a vašou ríšou prvý lúč ranného slnka, nevzdám sa.“
Fantázia so Spomienkou radostne zatlieskali: „Martin, ale vieš, kde máš ísť hľadať Nespavcovu skrýšu?“
„Žiaľ, to netuším,“ dal som im za pravdu, „ale pokiaľ zostanem tu v knižnici, tak sa to ani nikdy nedozviem.“
Pristúpil som k Bobovi. Malý Oskar na ňom stále sedel. Podal mi ruku a pomohol mi vysadnúť na nášho lietajúceho kamaráta. Nemal som v úmysle Oskara prehovárať, aby zostal s Lunou a jej sestrami v dočasnom bezpečí. Dobre pozná svoju Ríšu a ľahšie s ním môžem nájsť Nespavcovo laboratórium. Navyše, vedel som, že by ma neposlúchol a napriek zákazu všetkých prítomných by sa pokúsil nájsť Nespavca sám, čo by bolo pre to malé chlapča smrteľne nebezpečné.
Nechceli sme strácať drahocenný čas. Oskar pohladil Boba po veľkých ušiach, vzniesli sme sa nad našich priateľov a vyleteli tým istým oknom ako Nespavec so svojím komárom. Zakrúžili sme nad knižnicou a Bobo vyletel prudko nahor. O chvíľu sa pod nami rozliehala celá Ríša snov zaliata v striebornej tme. Odtiaľto z výšky sa zdala tým najpokojnejším miestom vo vesmíre.
„Čo teraz?“ spýtal sa ma Oskar, „ktorým smerom poletíme?“
„Asi je to jedno, odvrátená strana Mesiaca je obrovská. Do rána ju ani nestihneme obletieť, nieto ešte nájsť z tejto výšky Nespavca.“
„A čo ak predsa?“ vykríkol od radosti Oskar a ukázal smerom k Čiernemu hradu. „Vidíš to? Tam vzadu...niečo tam preblesklo...a teraz tiež...“
O chvíľu sa mi zazdalo, že som začul slabé dunenie. A zrazu to prišlo. V Mesačných horách ďaleko za Čiernym hradom akoby udrelo sto bleskov. Na malú chvíľu silné svetlo ožiarilo polovicu Mesiaca a ozval sa ohlušujúci zvuk.
„Rýchlo, Bobo, leť do hôr,“ vyzval Oskar netopiera. Ten prudko zamával krídlami a vyrazili sme takou rýchlosťou, že som sa musel celou silou držať sedla.
„Že mi to skôr nenapadlo, Nespavec nemôže predsa nikde inde, len v Mesačných baniach. Tie sú síce hlboko v horách, ale Bobo sa tam vyzná, veď sa tam narodil. On vlastne letí domov.“
„Na čo sú Sníčkarom bane?“ spýtal som sa nechápavo.
„Tam naši predkovia hľadali tri kamene. Nemyslíš si snáď, že nám spadli z neba,“ usmial sa Oskar.
Preleteli sme nad Čiernym hradom a pod nami sa mihali už len šedé a pusté mesačné skaliská. Blížili sme sa k úpätiu vysokej hory, k miestu, odkiaľ stúpal dym z nedávneho výbuchu. Zrazu sme pod nami uvideli veľkú dieru. Naokolo boli rozmetané skaly veľké ako domy. Niečo ma však zarazilo. Na jednej akoby niekto stál a mával nám. Bobo akoby tušil, čo mu chcem prikázať a sám zamieril k malej postave v bledej pyžame. V mojej pyžame. Ale veď to je....
„Tadeáš !“ vykríkli sme spoločne s Oskarom a zniesli sa pred neho. Bol síce celý otrhaný, tvár mal začiernenú od dymu stúpajúceho z diery, ale napriek tomu nás oboch hneď vyobjímal.
„Konečne, kde ste toľko trčali? Bobo, ty lenivec, budem ťa musieť naučiť rýchlejšie lietať,“ s láskou poškrabal netopiera za ušami.
„Kde sa tu berieš?“ nemohol som stále veriť svojim očiam.
„Poviem vám to, ale nie hneď, rýchlo sadajte, nezostáva veľa času. Tam vnútri, v tej diere, je vchod do baní. Tam sa usadil Nespavec.“
Tadeáš schytil Bobove opraty a v tom momente sme vleteli do diery plnej štipľavého dymu. Okolo nás sa rozliala čierno-čierna tma. Vedel som, že letíme úzkymi banskými chodbami. Našťastie, vzduch sa rýchlo vyčistil a ja som mohol vidieť lesklé steny banských tunelov, ktoré sa mihali vedľa nás. Leteli sme hlbšie a hlbšie do útrob Mesačných hôr.
„Chcete vedieť, kde som sa tu objavil? Priniesli ma sem Nespavcove komáre. Viem už, že to nie je žiaden Neznámy, ale Nespavec. Predstavil sa mi. Komáre ma priniesli priamo k nemu. Keď zistil, že to nie si ty Martin, veľmi zúril.“
„Neublížil ti?“ zaujímal sa o svojho brata Oskar.
„Nie, nemal čas,“ zasmial sa Tadeáš. „Dnes v noci mal na práci dôležitejšie veci ako mňa. Dúfam, že ich ešte nedokončil.“

Autor: Figliar