Takmer všetky bývalé republiky ZSSR čakajú v budúcich piatich rokoch prezidentské voľby. Väčšina z vodcov sa nedokáže so svojím postavením rozlúčiť, buď sa snažia udržať na tróne, alebo odovzdávajú žezlo svojim deťom. Opozícia protestuje, ale často je taká slabá, že o nej svet ani nevie.
Víkendové demonštrácie tisícky prívržencov azerbajdžanských opozičných strán proti odovzdaniu prezidentskej funkcie z otca na syna sú na postsovietskom teritóriu skôr výnimkou.
V Azerbajdžane si predsa len najsilnejšia strana Musavat s vodcom Isom Gambarom zachovala priazeň časti obyvateľstva. O zásadnej úlohe v prezidentskom boji však nemôže byť reči. K moci by sa mohli opozičné sily vo väčšine krajín dostať iba cestou revolučného prevratu.
Spojením komunistického ideologického dedičstva a svojbytnej ázijskej politickej kultúry vznikol unikátny hybrid - novodobá klanová monarchia. S opozíciou sa v nej nepočíta.
V Kazachstane jeden demokratický vodca sedí vo väzení, druhý sa ukrýva v zahraničí. Felix Kulov teraz môže kritizovať kirgizského prezidenta Akajeva len cez mreže. Na 25 rokov odsúdili aj Borisa Šichmuradova, odporcu turkménskeho vodcu Nijazova.
Prezidenti týchto štátov majú bohaté skúsenosti z komunizmu, ako s nepriateľmi režimu nakladať. Azerbajdžanský Alijev, kazašský Nazarbajev a gruzínsky Ševardnadze boli členmi politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR, bieloruský Lukašenko a tadžický Rachmonov viedli sovchoz, uzbecký Karimov bol prvým tajomníkom ÚV.
Odovzdávanie prezidentskej funkcie z otca na syna je len jednou možnosťou. V hre sú aj dcéry, v prípade kirgizského prezidenta Akajeva i manželka.
Okrem vrodenej túžby po moci vedie prezidentov k uchovaniu žezla v rukách klanu aj obava o vlastnú bezpečnosť. Čo keby prišli o imunitu, začali sa vyšetrovať finančné machinácie a zločiny, čo keby sa niekto začal hrabať v tom, aké peniaze vo svete vlastne utrácajú ich nasledovníci? (pp)
