Téma zvierat je od detskej literatúry neodmysliteľná: siaha po nej vo svojej poslednej knihe aj Kveta Dašková. Ako už sám názov Všetky moje zvieratá naznačuje (Q 111, Bratislava 2001), malo by tu ísť priam o celú farmu domácich miláčikov, ale nie zasa o lorenzovské vzorky zo živočíšneho sveta určené aj na vedecký výskum. Pravda, Dašková Lorenza dobre pozná a niekde sa na neho rovno odvoláva, ak už nepoviem, že sa ním v mnohom inšpiruje, no jej kniha je určená čitateľom od 10 rokov. S prihliadnutím na tento vek si zvolila príslušný rozprávačský tón a štýl, ktorým približuje skúsenosti so psíkmi, mačkami, sliepkami, kohútikmi, lastovičkami, kocúrmi, holubmi. Neprofesionálna chovateľka priam manifestuje lásku k zvieratám a naopak – a v protiklade ku Karlovi Čapkovi, ktorý v jednom fejtóne z roku 1926 položartovne-polovážne tvrdí, že žena nevie dve veci: vytvoriť filozofický systém a vychovávať psa – Dašková dokazuje, že rozumie zvieracej psychológii (rozkošný je príbeh s raneným holubom alebo s ujdeným káčerom).
Autorka si nedala veľmi záležať na kompozícii textov, takže často nenáležite odbieha, odskakuje od rozprávania, prerušuje alebo ho predbieha, ba v predposlednej kapitole ešte raz zopakuje mená všetkých psích „protagonistov“, ich rodostromy a príbehy. Nechápem to ako autorské nedbajstvo, ale ako zámer, lebo zavše priamo oslovuje potencionálneho čitateľa, dáva mu rady, poúča ho a sem-tam uštedruje lekcie aj dospelým.
A práve tento didaktizmus, ktorý sa dá ešte zniesť v populárno-náučnom žánri, Dašková v prózach trochu prehnala. Vysvetľuje napríklad, čo sú to kupírované psie uši, ba dokonca píše, že „to slovo je od francúzskeho couper (čítaj kupé)“, inde zasa uvádza etymológiu slova antropomorfizmus a rozkladá ho na dve pôvodné grécke lexikálne zložky, na inom mieste pri rozličných druhoch holubov nezabudne v zátvorke spomenúť ich latinské pomenovania akoby šlo o nejakú odbornú príručku.
Samozrejme, chápem, že sa jej niekedy v pozadí žiadalo poskytnúť mladému čitateľovi poučenie, nielen zábavu, ale predsa len rýpať sa v genéze hlíst a vysvetľovať, ako sa ona sama odúčala hnusiť si húsenice, sa mi vidí na takéto prózy priveľa. Človek nemusí byť ani precitlivelý estét, aby pociťoval exkurzy do fyziologických podrobností prinajmenej za nechutné či nevkusné. Najmä v detskej próze, kde sa kladie dôraz na vzájomné porozumenie medzi človekom a zvieraťom, ale aj medzi rozličnými tradične nepriateľskými zvieratami, na systematické budovanie tohto krehkého a invenciu vyžadujúceho vzťahu, ktorý dodáva životu akúsi vyššiu dimenziu. Daškovej kniha ju napriek mojim kritickým pripomienkam obsahuje.
