Nemožno skutočne porozumieť argumentom, ktoré vedú protestantov brániacich katolíckym dievčatkám vstúpiť do triedy. Neprejdú vyhlásenia, že katolíci napádajú ich mužov. Neprejde ani škriepenie sa o alternatívnych cestách do školy. V normálnej krajine nie je možné, aby sa cesta stala dôvodom na zabíjanie. Severné Írsko však nie je celkom normálne.
Celé leto tradične sprevádzajú nepokoje. V uliciach pochodujú vyparádení ľudia a pripomínajú si dávne víťazné bitky. V noci sa tie isté miesta menia na bojiská, ktoré pripomínajú dnešné porážky. To sa berie už takmer ako samozrejmosť. Patrí to k miestnemu koloritu.
Až keď do konfliktu zatiahli deti, ukázalo sa celkom zreteľne, že vec nie je len o folklóre. Spor musí byť „zažratý“ ešte hlbšie, ako sa zdalo. Najmä nám, čo sa na to pozeráme zvonka.
Jedna ulica na hranici protestantskej a katolíckej štvrte spochybnila všetky nádeje, že situácia v Severnom Írsku by sa mohla vyriešiť mierovou dohodou. Snahy Londýna, Dublinu a ostatného sveta vyzerajú smiešne. Ak by sa aj podarilo konečne nájsť spôsob, ako teroristov z obidvoch strán odzbrojiť, ak by sa aj prišlo na to, ako dať provincii políciu, ktorú by uznávali proírski republikáni aj probritskí lojalisti, nepodarí sa zvíťaziť nad nenávisťou.
Doteraz sa protestantom väčšinou darilo vystupovať v pozícii obetí šialených katolíckych republikánov. Teroristov, ktorí sú ochotní položiť nálož do centra hociktorého mesta vo Veľkej Británii. V momente, keď začali útočiť na katolícke deti, dokázali, že sú sami chorí.
Čo je však najhoršie – nemožno sa oháňať ani časom, ktorý všetko vylieči. Dievčatá zo štvrte Ardoyne si tieto dni veľmi dobre zapamätajú. A spolu s nimi aj ďalší. Už nebudú vedieť, aké to je žiť v normálnej krajine, bez nenávisti.
MATÚŠ KOSTOLNÝ
