Stolíky s petičnými hárkami dnes stoja v nejednom zaľudnenom podchode či na námestí. Aktivisti presviedčajú okoloidúcich, aby svojím podpisom podporili vyhlásenie referenda, aby zabránili stavbe cesty, ktorá spôsobuje hluk, aby pomohli prepusteniu politického väzňa v Číne či aby sa vyhlásilo moratórium k trestu smrti.

Reakcie ľudí sú rôzne. Niektorí výzvu slepo obídu, niektorí ju prečítajú a niektorí tam nechajú podpis aj bez toho, aby vedeli, čo presne podpisujú.

Podpisujeme radi. Od začiatku apríla do konca júna tohto roka prišlo napríklad len na Úrad vlády až 253 petícií.

Kedysi to bolo inak. Podpísanie petície za komunizmu bolo prejavom občianskej odvahy, signatári nemnohých vyhlásení a petícií boli sledovaní ŠtB a trestaní režimom. Podpisy pripojili len tí, ktorí boli ochotní za prejavenie svojho postoja znášať dôsledky.

Pod jednými z najslávnejších výziev ako Charta 77 či vyhlásenie k deportáciám Židov z roku 1986 je len zopár slovenských podpisov. „Vtedy často nešlo o počet podpisov pod textom, ale o otvorenie istých tém,“ hovorí František Mikloško, ktorého podpis je takmer pod všetkými vyhláseniami z osemdesiatych rokov.

Ján Budaj, signatár a spoluautor známej výzvy Bratislava nahlas z roku 1987 naopak podpisuje výzvy aj v súčasnosti. „Dnes už podpísať nie je gestom hrdinstva, ale gestom občianskej aktivity. Aj tá si zaslúži rešpekt,“ hovorí.

Petičné právo dnes využívame vo veľkom. Vyhlásenia zostavujú a podpisujú zamestnanci, ktorí majú strach o svoje miesta, ľudia, ktorí nechcú v dedine rómsku osadu, ekologickí aktivisti bojujúci proti skládke. Množstvo z nich je stále politicky motivovaných, strany sa aj takouto formou snažia o popularitu. Cieľom je čím viac podpisov.

V poslednom čase sa objavujú aj u nás doteraz netradičné a účinnejšie formy apelu - adresné zasielanie listov. Priekopníkom je Spoločnosť priateľov Zeme. (mar, hr)