Srnec pribehol na vábenie. FOTO – AUTOR
Po daždi sa náhle oteplilo. Skúmam lístky tráv a zdá sa mi, že sa tam niečo červená. Zo zeliny vyrástla srna. Odrazu jemne odchlípla hornú peru, pískla a ešte raz. Druhé zapískanie bolo dlhšie. Stál som od nej sotva tridsať metrov. Čakám a zľahka dýcham, lebo vietor sa krúti, raz veje zboku, raz zozadu, a to je zle. Vidím, ako dvíha hlavu, natŕča nozdry a stavia do pozoru uši. Už aj vyskočila a plavným skokom sa vzdialila do lesa. Mal som zálusk na neznámeho srnca. Vydal som sa teda hore Lánami. Pod posedom, ku ktorému viedol polámaný rebrík, som si zhotovil skrýšu z konárov. Pretiahol som sa dnu a upravil okienko na pozorovanie i fotografovanie. Hlas srny som si dobre zapamätal a potom večer doma precvičoval.
Bol začiatok augusta a srnčia ruja v plnom prúde. Veril som, že srnec pribehne a urobím pekný záber. Krátko som zapískal ako srna a po chvíli som to zopakoval. O desať minút počúvam v lese kroky, pukla aj haluz. Vábil som znovu. Čakám, a nič! Vábenie som už asi nemal opakovať, srnec zrejme zbadal, že je oklamaný.
Ráno som nešiel do úkrytu zavčasu, ale čakal som, kým vyjde slnko. Tesne pred obedom som zaliezol pod posed. Netrpezlivo vyťahujem vábničku. V ušiach sa mi ohlásil taký istý hlas, akým píska slobodná srna. Vzápätí vo vysokej tráve zastane krásny srnec. Na hlas „srny“ v ňom vzplanula milostná vášeň a vybehol do neznáma. Pekná ukážka netrvala dlho, oklamaný srnec sa stiahol späť do chrámu lesa. Keby to bola skutočná srna, už si viem predstaviť tie ohnivé naháňačky. Viackrát som ich pozoroval, len vždy ďalej od posedu, kam „nedočiahla“ ani moja najdlhšia fotopuška. Akonáhle dala srna podnet na milostnú hru pískaním a srnec bol v okruhu do päťsto metrov, spenila sa v ňom krv a utekal s vášňou za srnou. Ale niekedy srna skúša, či ženích stojí za to, zvŕta sa, robí kľučky, uteká tam a potom hneď späť, nevníma okolie. Zdatný a chovný srnec vydrží za ňou utekať celé hodiny. Srna neskôr obieha do kruhu krík alebo trs trávy na lúke. Postupne sa rýchlosť aj priemer kruhu zmenšujú. Srnec už ťažko dýcha, ale ešte kŕčovite beží za udýchanou srnou. Vzdialenosť medzi nimi sa kráti, srnec sa už dotýka nosom srnčieho „zrkadla“. Pomaly ustanú a nastáva akt plný lásky a porozumenia. Srnec potom odbieha bokom a začne sa pásť. O dva dni som tu bol znovu, pískal som už dobre, vábil, napodobňoval hlas rujnej srny. V lese sa niečo pohlo, za vysokou trávou stojí srnček s krátkymi parôžkami vidláka. Rýchlo zaostrujem a stláčam spúšť. Tichučko odbehol do lesa.
IVAN KŇAZE
Na potulkách prírodou
