Ján Lašák s manželkou Andreou a desaťmesačným synom Jankom na Domaši. FOTO – TASR
Zvolenský rodák JÁN LAŠÁK (24) je jediným hokejistom v novodobej slovenskej histórii, ktorý stál v reprezentačnej bránke pri štyroch medailách zo svetových šampionátov. Z MS do 20 rokov vo Winnipegu 1999 má bronz a potom kompletnú seniorskú zbierku – striebro z Petrohradu 2000, zlato z Göteborgu 2002 a tohtoročný bronz z Helsínk. V tíme NHL Nashville Predators však stále bojuje o miesto na výslní. Vyjadrili ste sa, že nasledujúca sezóna bude pre vás kľúčová. Chystáte rozhodujúci útok na trvalé miesto v prvom tíme Nashvillu?
„Dostal som z klubu informáciu, že buď prídem do kempu dobre pripravený a ostanem v mužstve chytať, alebo nebudú mať o mňa záujem. Na farme ma už nepotrebujú a hore by si museli zohnať nového gólmana.“
Ste optimista?
„Dôležité je, že so mnou rátajú do prvého mužstva. Musím však túto pozíciu potvrdiť.“
To je dobrý signál. Pôjde „len“ o zvládnutie psychického tlaku. S tým ste si v minulosti dokázali poradiť.
„Zatiaľ ma to nejako neťaží, ale je to trochu zvláštne. Ide mi svojím spôsobom o živobytie. V minulosti som nejaké výnimočné šance nedostal. Pred dvoma rokmi tri zápasy na konci sezóny, keď viac než polovica mužstva bola zranená. A v poslednej sezóne jeden zápas, pred ktorým som ani nevedel, že budem chytať. Na takýchto momentoch niekedy stojí a padá kariéra. Prešiel som všeličím, dúfam, že v Nashville ostanem definitívne.“
Na majstrovstvách sveta vo Fínsku ste zreteľne zatienili jednotku v bránke Nashville Tomáša Vokouna, ktorý chytal v českom tíme. Vy s vaším založením držať sa neustále pri zemi zrejme popriete, že ste ho výkonnostne preskočili. Tak ako?
„V žiadnom prípade som ho nepreskočil. Najprv ho musím dva roky sledovať a učiť sa od neho. Som realista, kým sa dostanem na úroveň Vokouna, budem sa ešte veľa potiť. Je to špičkový gólman. Ja som v NHL ešte takmer nič nedokázal, zo štyroch zápasov som ani jeden nevyhral. Výkony na MS v tomto smere veľa neznamenali. Navyše si myslím, že nás k bronzovým medailám potiahlo lepšie mužstvo a nie ja.“
V lete zvyknete oddychovať na Domaši. Bolo to tak aj po bronzovom úspechu?
„Tradične. S Rasťom Staňom a našimi rodinami sme tam boli dvakrát, prišiel za nami aj Jožo Stümpel. Okrem toho dosť spoločenských stretnutí, lebo hokejová eufória na Slovensku, našťastie, stále trvá. Našiel som si čas aj na starých známych. Odskočil som si ešte na chalupu za sestrou do Terchovej a potom už len doma v Budči.“
Ste typ, čo citlivo vníma aj nešportové stránky života. Po dlhej sezóne v zámorí sa začiatkom leta vraciate na Slovensko. Kam sa táto krajina posunula?
„Som smutný z toho, že skôr stagnuje. Nerád kritizujem iných, no často mi je ľúto, ako to tu chodí, aké tu ešte vládnu pomery, že ľudia sa majú zle. Obdivujem dve skupiny ľudí. Tých, čo dokážu vyžiť zo šiestich tisícok korún mesačne a v úvodzovkách aj tých, ktorí o nich rozhodujú a je im to jedno. Ako otec rodiny chodievam do obchodu, a keď vidím, ako matky dlho rozmýšľajú, či kúpiť svojim deťom banány alebo jogurt, je mi hrozne. V tej chvíli by som kúpil všetky banány, čo majú a rozdal ich naokolo. To však nie je riešenie.“
Ako si predstavujete zmenu?
„Rýchlo to nepôjde, len postupne. Keby zodpovední ľudia mali naozaj spoločný záujem a nehádali sa o ‘prkotinách‘. Kým sa tí zhora neprídu pozrieť na denné problémy obyčajných, ťažko čakať posun. Obrazne – človek nemôže stále žiť na strome, dívať sa na tých mravcov dole a rozhodovať o nich. Bývame na dedine, hovorím s ľuďmi, zájdem na pivo. Viem, o čom je život v regióne Detvy a Hriňovej, kde ľuďom meškali výplaty a nemajú prácu. A okolo nich sa preháňajú zbohatlíci na drahých autách. Tie majú aj naši najlepší hokejisti, no my sme nikomu nič neukradli. Stále je na Slovensku veľa ľudí, čo sa dostali k peniazom nepoctivo a ešte to arogantne ukazujú.“
Máte dosť pesimistický tón.
„Dynamickejšie sa to nepohne, kým sa na Slovensko nevrátia odborníci zo zahraničia schopní robiť biznis na úrovni a s reálnymi výsledkami. Zatiaľ si vplyvní či mocní robia priestor a zázemie iba pre seba.“
Hráčske skvosty zo Slovenska uznáva celý svet, ale hokej na slovenskom vidieku živorí. V Banskej Bystrici, Dubnici, Prešove a pokračovať by sa dalo dlho.
„Všetko je to odraz ekonomiky. Rodiny nemajú ekonomický potenciál na to, aby mohli dieťa prihlásiť na hokej. Výstroj i ľad je drahý. Malý hokejista vidí aj kontrasty, že niektoré deti majú ľahšiu cestu, lebo ich tlačí kopec neférovo zarobených peňazí. Dieťa i rodičia sú z toho nervózni, nešťastní, vznikajú konlikty, stres, dezilúzia.“
Čo by ste urobili ako prvé, keby ste mali patričné právomoci?
„Legalizoval úľavy pre sponzorov. Aby sa mohlo štedrejšie pomáhať nemocniciam i športu, ale na druhej strane treba kontrolovať a strážiť nekalé úniky. Lebo Slováci sú v tomto smere veľmi šikovní, vždy si nájdu cestičky medzi zákonmi.“
Vy sám sa už dlhšie angažujete v pomoci sociálne slabším deťom. Spolu s ďalšími hokejistami z nadácie Jána Filca ste nazhromaždili slušné peniaze, ktoré napríklad zmenili život nepohyblivému chlapcovi tým, že dostal drahý elektrický vozík. Aké máte čerstvé zážitky?
„Aj nedávno som pomohol inému dieťaťku k vozíku. Ale vlastne o týchto veciach nerád hovorím. A vôbec už netúžim po tom, aby som odovzdával šek na nejakých päťtisíc korún a nechal sa pri tom odfotiť do novín. Podobne pomáhajú aj iní hokejisti a vedia o tom často len tí, ktorým pomáhajú. To stačí. Viem, že Mišo Handzuš pomáha v banskobytrickej nemocnici. Ja chodievam do detského domova v Hriňovej. Teraz som im zaniesol potraviny, bicykle, lopty. Rozprával som sa s deťmi vyše hodiny, snažil som sa im dať aj príklad, psychologickú pomoc. Nemajú to ľahké, dvanásť detí žije a vyrastá na jednej izbe.“
Kto poskytol v živote príklad vám?
„Keď som bol malý, silno na mňa zapôsobil chlapec, môj kamarát Lacko. Spomínam si, ako o ňom jedna pani povedala, že to decko sa stále usmieva. Je taký zlatý, že neustále rozdáva svojmu okoliu radosť. Dodával ostatným energiu. To som sa snažil od neho pochytiť. Riešiť veci s úsmevom, a keď sa dá, pomôcť ľuďom.“
Ste šťastný?
„V rodine určite. Navyše som mal v živote šťastie v tom, že som sa venoval športu, ktorý je v NHL dobre ohodnotený. Ale v živote som nedostal nikdy nič zadarmo. Prežil som veľa príkoria, často som musel zaťať zuby a zo všetkého sa dostať sám. Na druhej strane ma bolí, keď vidím, koľko ľudí na Slovensku celý rok tvrdo pracuje a nemôžu si dovoliť ani slušnú dovolenku.“
Stanley Cup na zvolenskom zámku?
„Bolo by to pekné, zatiaľ je to skôr sen. A pekná predstava – zobrať ho k priateľom na dedinu na grilovačku. No priznám, že keď som bol malý, viac som sníval o reprezentačnom drese. Až teraz v zámorí lepšie vnímam, prečo po ňom každý hokejista tak túži.“
