Podmorská krajina zázrakov. FOTO – IMAX
Šteklenie nervov
Vo filme Cesta človeka ste v hlbokom letnom lese a pred nosom máte napríklad obrovskú pavučinu. Je to ako sedieť v divadle, v ktorom by ste sa nosom už už dotýkali najbližšej rekvizity. Z výšky obrovského stromu vám drobné gymnastické postavy artistov v žiarivých dresoch švihajú pred nosom hore-dolu. S úžasom ich sleduje malé dieťa. Keď sa už dosť našvihajú, jedna z nich schytí učudovaného chlapčeka a vyletí s ním do výšky, vyhodí ho kamsi do neba a on pristane - už ako učudovaný mládenec - na pustom červenom brale uprostred skalnatej Arizony. Tam sa mu o chvíľku predvedie ďalší akrobat.
Nápad je prostý: akrobatické čísla znázorňujú, ako sa mení ľudská duša od kolísky po hrob. Film ich umiestnil do atraktívnych reálnych kulís. Idea príbehu je naivná, prevedenie zložité a vizuálny dojem dovedený na maximum.
Teraz láka divákov do imaxového kina nový titul, Podmorská krajina zázrakov. Jednu črtu však majú všetky dnešné trojrozmerné filmy spoločnú: popredie aj pozadie žijú vlastným životom. Dianie je podriadené efektu. V Podmorskej krajine je všade oceán, okolo vás budú ticho plávať rybky, priestorová ilúzia je naliehavá. V diaľke číha na korisť temný žralok. Keď vás už pôjde šťuchnúť chvostom po hlave, inštinktívne uhnete.
Dvesto filmov
Až na imaxové veľkoverzie dvojrozmerných filmov ako Leví kráľ, Hviezdne vojny či Klony sa imaxové kiná chopili najmä dokumentárneho a výučbového žánru. Typické tituly sú: Bizarné jaskyne, Grand Canyon či Vzdialené raje. Paradoxom tých prírodných rajov nakrútených v prírodných kulisách sú obrovské technické nároky na premietanie. Vlastných hraných 3D filmov je oproti tomu pomerne málo. Celková ponuka dnes tvorí necelých 200 filmov.
Prvým bol film Krídla odvahy Jeana-Jacquesa Annauda, autora Mena ruže. V Spojených štátoch nedávno slávne odštartovali Ghosts of the Abyss (Duchovia hlbočiny) Jamesa Camerona, režiséra úspešných hypertrhákov ako Terminátor a Titanic, no to sú stále len výnimky. V 3D žánri zatiaľ predsa len prevládajú dokumenty - napríklad Space Station, ktorý by sa mal premietať aj na Slovensku. Ten je nakrútený na medzinárodnej vesmírnej stanici ISS - stav beztiaže sa imaxovej technike priam núka.
Aký je vkus divákov? „Vkus je približne rovnaký všade na svete. Líši sa len od toho, kde sú umiestnené. Či sú súčasťou múzeí, zábavných parkov, multiplexov alebo sú to samostatné kiná,“ tvrdí Rastislav Kuttner z bratislavského Imaxu. „K nám doobeda prichádzajú školy, popoludní rodiny a večer ľudia, čo sa chcú zabávať.“
A ako sa diváci správajú? Vyskúšajú si novinku a prepadnú jej navždy alebo sa vracajú do klasických kín? „Máme za sebou spústu prieskumov. Vyplynulo z nich, že na každom trhu sa vždy vydelí skupina nadšencov natoľko posadnutých trojrozmerným zážitkom, že si nenechajú ujsť nijaký film v tomto systéme, nech je o čokomkoľvek. Je ich asi osemdesiat percent. Až po niekoľkých rokoch si začnú vyberať užší okruh tém, čo ich zajímajú.“ Jediné imaxové kino na Slovensku je dnes v Bratislave, o ďalších sa zatiaľ neuvažuje. Jediné imaxové kino v Českej republike, pražské, uviedli do prevádzky niekoľko mesiacov po Bratislave.
Späť do budúcnosti filmu
Filmový formát Imax pochádza z Kanady a po prvýkrát ho predviedli na Svetovej výstave v Montreale v roku 1967. O desať rokov po Toronte otvorili prvé imaxové kino v Európe - v anglickom Bradforde. Na svete dnes existuje necelých 250 imaxových kín, z toho asi polovica je vybavená na trojrozmerné projekcie.
Od predfilmových aparátov z osemnásteho a devätnásteho storočia po rôzne 3D experimenty, veľmi populárne v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, vedie priama cesta k dnešnému imaxovému formátu. Imaxový biznis momentálne, ostatne tak ako zábavný biznis vôbec, beží len skromne.
V časoch medializácie všetkého prostredníctvom televízie a vizualizácie internetu je akousi znovunájdenou vetvou dejín zábavy. Žije si príjemným, akoby nostalgickým životom. Kto nemá chuť hompáľať sa za brucho v priepasti a bungee jumping si radšej objaví s pukancom medzi zubami, tomu možno imax vrele odporúčať.
V imaxovom kine vidíme každým okom niečo iné
Premieta sa na 25-krát 30-metrovom striebornom plátne. Výrobné náklady na jednu filmovú kópiu sú okolo 20 000 dolárov. Na premietanie sú vyrobené dva filmové pásy - pre pravé a pre ľavé oko. 3D film sa premieta na pláno cez dve polarizačné šošovky: tie zameriavajú na plátno obraz z oboch pásov. Lúč pre jedno oko je polarizovaný vertikálne, pre druhé horizontálne. Laicky povedané, každým okom vidíme niečo iného, ale výsledný „trojrozmerný“ svet vnímame vďaka tomu, že naša nervová sústava dokáže spracovať a prepojiť obrazové informácie prichádzajúce z každého oka zvlášť. Pomocou špeciálnych okuliarov s polarizačnými filtrami, ktoré prepúšťajú na jednom oku len zvislé a na druhom len vodorovné lúče, si ľudský mozog sčíta to, čo vidí, do dojmu trojrozmerného priestoru.
Autor: ANDREA PUKOVÁMARTA FRIŠOVÁ
