Ste autorom klauniády Deus ex Machina, ktorú režisér Patrik Lančarič naštudoval v Štúdiu 12. Hra pracuje s absurditou - paroduje bezobsažnosť reči. Je zrozumiteľná pre divákov?
V Štúdiu 12 je to vraj najnavštevovanejšie predstavenie. Diváci zväčša vnímajú absurditu reálne. V jazyku, aj v situáciách nachádzajú reálny podtext.
Nedávno ste sa s hrou vrátili z Moskvy. Ako ste sa tam ocitli?
Slovenský Divadelný ústav dostal možnosť nominovať jeden slovenský súbor na divadelný festival Slovanský veniec, ktorý už šiestykrát usporiadalo Moskovské Dramatické divadlo na Perovskej. Ide o festival komorných divadiel, alebo predstavení malých javiskových foriem v podaní profesionálov.
Rozumeli vám?
Bola to zvláštna skúsenosť. V hre je scéna, kde sa jedna postava hrá na Krista, drží v ruke kladivo a žiada iných, aby ho pribili. Do tohto momentu sa všetci úžasne zabávali, ale zrazu publikum zamrelo, niektorí aj odišli. Po predstavení sme s ostatnými účastníkmi otvorene diskutovali - prvú časť chválili, ale scéna s Kristom sa ich veľmi dotkla. Režisér predstavenia Patrik Lančarič im vysvetlil kontext, že sme len parodovali ľudí, ktorí sa hrajú na mesiášov. Po tomto vysvetlení sa všetko uvoľnilo a dokonca sa nám niektorí aj ospravedlnili. Hlavnú cenu festivalu sme však už dostať nemohli.
Dostali ste nejakú inú?
Kvôli nám vymysleli Priz za tvorčeskuju derzosť i veru v sebia, teda Cenu za tvorivú drzosť a sebadôveru. Máme ju zarámovanú.
Cítite sa byť drzým?
Niekedy asi treba byť aj takýmto spôsobom drzý, hoci som si nie celkom istý, čo všetko si za tým predstavovali oni. S hercami z divadla sme však nadviazali veľmi dobrý kontakt. Venovali sa nám každý deň, dokonca nás previedli Moskvou a ukázali miesta, ktoré divadlachtivým vyrážajú dych.
Čo ste ešte zažili?
Bolo toho veľa. Napríklad, kapela z Pezinka, ktorá s nami hrá - Karpatskí pastieri, mala taký úspech, že ich organizátori požiadali, aby o dva dni po našom oficiálnom vystúpení zahrali osobitný koncert. Mal som zážitok z nepredstaviteľnej veľkosti Moskvy, fráza "ako matička Rus" tam naberá úplne inú dimenziu. Keď ste v strede mesta a prejdete "iba kúsok", čo je v mierke Rusov 5-6 kilometrov rýchlej chôdze, valia sa na vás mená spisovateľov a divadelníkov, ktorí tam žili. Odrazu sa nájdete, ako sedíte na lavičke úplne maličký...
... a vtedy ste sa cítili ako Pezinčan?
Možno ako Pezinčan. Ten Pezinčan je vlastne Slovák, ktorý sa ocitol v meste, kde žije 13 miliónov ľudí a 7 miliónov sem každý deň prichádza za prácou, čo je trikrát viac ako v celej našej miniatúrnej krajinke.
Oslovilo vás nejaké predstavenie?
Videli sme napríklad predstavenie Národného divadla z Minska. Dve šesťdesiatročné ženy hrali tak, ako som si vždy predstavoval, že by mohlo vyzerať herectvo podľa Stanislavského. Dokonalé! Festival vyhrali Macedónci. Prišli s povojnovou hrou, ktorú si upravili na minimum dialógov. Pracovali s obrazmi, všetko postavili na symbolike. Patrik Lančarič doporučil práve toto predstavenie na Festival nezávislých divadiel v Košiciach.
Vašou hlavnou profesiou je dramaturgia. Vedeli by ste ju definovať?
Nikdy neviem, ako mám na túto otázku odpovedať. V SND sme traja dramaturgovia. Čo sa týka mňa, 90 percent svojho času trávim čítaním hier, nových či starých. Vytváram si databázu, aby som v istých momentoch vedel vytiahnuť text, ktorý v danej situácii pasuje. Musím poznať súbor, odkiaľ prišiel a kam smeruje. Musím poznať situáciu v divadle a spoločnosti, aby som vystihol jej objednávku. Kritérií je veľmi veľa a medzi nimi sa kľučkuje. Niekedy viac vedome, inokedy intuitívne.
Kritici tvrdia, že dramaturgia v SND sa robí ad hoc. Naozaj sa uprednostňujú priania režisérov?
Nie je to celkom tak. Je však prirodzené, že si režisér vyberá nejaký vlastný okruh hier, má svoje témy a vlastný mantinel - v dobrom, aj v zlom.
Existuje vôbec nejaká dramaturgická línia, ktorej by sa mala scéna SND držať?
Existuje kombinácia reálií a toho, čo je intuitívne. Je to prienik. Nie len ja sa tam momentálne snažím nejakým spôsobom dostávať to, čoho je podľa mňa nedostatok. Určite mám ambíciu hľadať nových slovenských dramatikov, nové mená, mladých ľudí, dávať im šancu. To si však vyžaduje čas. Hľadám texty, ktoré by mohli byť aj pre režisérov, ktorí tu pracujú, akceptovateľné. Už len preto, že som z inej generácie.
Čiže pôvodná hra Krcheň nesmrteľný znamená pre vás už staršiu generáciu?
Nevystupujem za inštitúciu, hovorím len za seba. S tým, čo existuje tu a teraz, pracujem.
Stali ste sa dramaturgom Timravinho Veľkého šťastia. Upravovali ste kvalitný text. Necítili ste istú bázeň?
Je to pomerne nedramatický, epický tvar. Literárne naozaj neskutočne zaujímavý, ale tváriť sa, že s ním idete robiť divadlo, je od začiatku samovražedná akcia. Najviac ma asi držala pri živote vysnená predstava možnosti pozitívneho konca v tejto tiež trochu drzej snahe o uvedenie Veľkého šťastia na scénu. Už tu bol jeden pokus zdramatizovať toto dielo, ale dramatizátor po istom čase povedal, že sa to nedá práve kvôli vnútorným replikám a komentárom... Ja som sa snažil z toho, o čom všetci hovorili, že je najväčšou „dramatickou" indispozíciou tohto textu, urobiť prednosť.
Prečo ste si vybrali autorku z prelomu 19. a 20. storočia?
Vraciam sa do minulosti našej kultúry zámerne. Hľadám autority, o ktoré by som sa mohol oprieť a komunikovať s nimi, povedzme aj z pozície človeka, ktorý sám píše dramatické texty. Tak som sa dostal k Timrave. Po tom, čo som si prečítal množstvo jej noviel a textov, dostal som sa do jej myslenia. Spriatelil som sa s ňou a bez preháňania môžem povedať, že ma pri tejto dramatizácii podržala. Som jej za to vďačný. (Smiech.)
V predstavení bolo cítiť, ako láskavo nazeráte na všetky ženské charaktery, ktoré sa tam objavili. Je to zámer?
Páči sa mi, že Timravina irónia nie je cynická. To je niečo, čo mi je veľmi blízke. Na jednej strane je k ženám láskavá, na druhej veľmi drsná až krutá. Je to na hranici, keď je niečo dojímavé a smiešne zároveň.
Nevyužili ste ponúknutú príležitosť vložiť do jej inscenácie väčší diel výsmechu. Aký máte vzťah k ženám?
Možno práve takýto. V poslednom čase som veľa písal o ženách. Niektoré ženy sa hnevali, prečo sa stále vŕtam v ich svete. Pre mňa je teraz tento svet ďaleko zaujímavejší, ako spleť mužských príbehov. Nerád o tom hovorím. Radšej píšem a sledujem, ako to pôsobí. Vo Veľkom šťastí to zafungovalo - prichádzali za mnou ženy a pýtali sa ma, či sám nie som ženou.
Čo ste im odpovedali?
Hovoril som, že len vo svojich snoch vediem s Boženou rozhovory. Pred začiatkom skúšania som všetkým oznámil, že som sa do dnešnej svojej podoby reinkarnoval z minulého života, v ktorom som sa volal Božena Slančíková-Timrava, takže pre mňa nebolo ťažkým napísať túto dramatizáciu.
Čo vám hovorili muži?
Po predstvavení mi nehovorili nič, iba sa ticho usmievali s takým zvláštnym leskom v očiach a pokyvkávali hlavami. Veľmi príjemné - nehovoriť o tom a len byť napojený na istú pocitovú vlnu.
Ženy sú nevyčerpateľnou témou pre mnohých. Španielsky režisér Almodóvar na nej postavil všetky svoje filmy, a vy o tom nerád hovoríte...
Možno hľadám druhú stranu svojej osobnosti, hľadám v sebe ženu. Ak ju človek v sebe nájde, má ďaleko väčší balans, keď kráča po hrane. Môže sa spoľahnúť na to, čo je mužské aj čo ženské.
Takže to mužské ste v sebe už našli...
Tak som sa narodil, nič už s tým neurobím, a ani nechcem!
Týka sa váš prieskum aj sveta herečiek? Nenašli ste si medzi nimi partnerku?
Mal som partnerku herečku. Je to celkom prirodzené, keď sa človek pohybuje v tomto svete, pre ktorý je podľa mňa najpodstatnejšou úplná otvorenosť.
Ako prežívate úspech?
Je to veľmi príjemný stav, ale niekedy ma ťahá k tomu, aby som sa utiahol a neuveril mu len tak. Uveriť je veľmi jednoduché a ja sa s tým neviem stotožniť. Musím pokračovať ďalej.
Máte za sebou množstvo titulov. Ktorý čas je vám najbližší? Antika, francúzsky Moliére, súčasnosť?
Pri každom texte hľadám kľúč k súčasnosti. Človek celkom prirodzene skladá svoju identitu z vecí, ktoré v minulosti zažil sám a aj celé ľudstvo. Keď sa k nejakému textu cestou rôznych kompromisov a okolností dopracujeme, beriem ho absolútne osobne.
Dôvody na uvedenie Oidipa považovali mnohí za hmlisté. Dnes, po viac ako roku uvádzania, sa tie dôvody stali očividnými?
Pri návratoch ku klasike vždy riskujete, že kľúč, ktorý je na začiatku pomenovaný veľmi konkrétne, sa nezachytí, nespojí sa s tým, ako to ľudia vnímajú. Klasika však obsahuje aj istý didaktizmus, je učebnou látkou.
Na predstavenie teda chodia len stredoškoláci?
Ani neviem. Myslím, že aj "normálni" ľudia.
Zaujímate sa o to, kto vlastne chodí do divadla?
Zaujímam, keď mám nejaký konkrétny motív sa o to zaujímať. Stredoškolské publikum je veľmi zvláštna skupina ľudí. Zo situácií, o ktorých herci rozprávajú po stretnutí s nimi, je jasné, že je to najkrutejšie aj najotvorenejšie publikum. Podobne ako detské pri rozprávkach. Ak ich nezaujmete, v momente je so všetkým koniec, môžete to zabaliť. V SND ma však veľakrát prekvapia tým, čo ich vlastne upúta. Snažím sa z toho poučiť. Na prvej predpremiére Timravy, na ktorú tých chudákov stredoškolákov opäť nahnali, lebo je to učebná látka, sa zabávali od prvého až do posledného momentu. Zafungovala naozajstná alchýmia pozornosti.
Nemáte chuť režírovať?
Nie, a svoje hry už vôbec nie.
Napísali ste aj knihu poviedok Hra na smiech, ktorá je aj hrou na slová. Hra pre vás znamená veľa?
Stále sa hrám a zabávam. Páči sa mi, keď sa ma niekto snaží z vážnych literárno-kritických pozícií nejako zaradiť. Stále mi podaktorí nevedia prísť na meno. Pre mňa sú literatúra a slovo poľom pre neustálu hru - s formou a s obsahom. Zabávam sa a chcem, aby sa aj iní pobavili. Preto mi je blízka Timravina irónia. Má jednu zvláštnosť, ktorú som výrazne zažil vo filme Moulin Rouge - odvtedy mi leží stále kdesi v hlave. Ide o trik, ktorý neskrýva, že je trikom: keď sa niečo podáva s humorom a pritom vyvoláva citovú odozvu. Je tam scéna, ktorá je nadnesene patetická, smejem sa z nej a zároveň sa ma dotýka. Nadhľad sa spája s niečím, čo rozhodne nadhľadom nie je. Páči sa mi spájať nespojiteľné. O to mi išlo aj v Timrave.
Považujete sa za vykladača Timraviných významov, alebo ste ich spolutvorcom?
Vykladačov Timravy bolo už dosť. Často mi pripomínali kritikov mojej knihy. Keď robím adaptáciu hocijakého prozaického textu, snažím sa predovšetkým vniknúť do autorovho myslenia a neznásilňovať ho.
Vo svojej profesii vlastne riešite večnú otázku, čo tým chcel autor povedať?
To je jedna z prvých otázok a nerád si na ňu zodpovedám jednou vetou. Radšej to vidím ako vec, ktorá je nekonečná a rozvíja sa. Beriem to ako prienik medzi tým, čo je vedomé a intiutívne.
Nespoliehate sa až príliš na intuíciu?
Možno to je to ženské vo mne.
Na tom treba stavať!
(Smiech.) Ja teda na tom staviam dosť.
Na scéne je váš humor zreteľný, aké miesto má vo vašom osobnom živote?
Humor, ktorý je zreteľný na javisku, je ten, ktorý mi je blízky a ponúkam ho do pozornosti. Nie každému sa páči, niekedy ľudia z predstavenia v nepochopení odídu, pretože ich nezaujme. Asi nechcú v sebe otvoriť nejakú bránu, aby ho mohli prijať... Mám pocit, že nič neskrývam.
Stáli ste pri organizácii divadelného festivalu EuroThalia, ktorý bol minulý rok prvýkrát v Bratislave. Je to pôda, na ktorej sa vždy predstavia nové súbory z celej Európy. Ktorý z nich vás momentálne zaujíma najviac?
Je to Thalia Theater z Hamburgu. Ide o skvelé divadlo, ktoré neustále prináša nových režisérov a dramatikov. Sú to mená, ktoré už niečo v nemeckom divadle znamenajú. A teší ma, že v rámci Európskej divadelnej konvencie vstupujeme v apríli 2004 do spoločného projektu s viacerými zahraničnými divadlami - budeme kooperovať s Litvou, Ljublanou, Luxemburgom a Frankfurtom a práve s už spomínaným Hamburgom.
Čím by mohlo byť zaujímavé technické nemecké divadlo pre nášho diváka?
Svojím myslením a spôsobom, ako pracujú, sú mi veľmi blízki. Zaujímajú ma odlišné herecké techniky, istá technická dispozícia herca. Podobnú ambíciu som mal aj v Timrave. Systém vnútorných replík a komentárov, ktorý mnohí označili za brechtovský princíp, vyžaduje vyspelú technickú hereckú zručnosť. Už nejde len o naliehavé citové prežívanie účinkujúcich, ale aj o to, ako technicky zvládnuť okamžitý strih do niečoho iného - z komentáru do emócie, alebo z nižšej emócie do vyššej. Herečky, ktoré sme obsadili, sme vyberali aj podľa kritéria, či to zvládnu v tejto rovine. Je to veľmi ťažké a každá z nich - Diana Mórová, Zuzana Fialová, Monika Hilmerová a Helena Krajčiová to dokázali.
Keby ste boli hlavným slovenským dramaturgom, na čo by ste sa sústredili?
Tak ako som spomínal - budem sa snažiť hľadať a podporovať pôvodnú slovenskú drámu. Beriem si to ako nejakú svoju fakľu.

Povedali o ňom:

Marián Labuda, herec
S Petrom Pavlacom som spolupracoval pri naštudovaní hier Oidipus a Horor v horárani. V obidvoch prípadoch na mňa zapôsobil tým, ako dokázal dramaturgicky fundovane vstúpiť do celého procesu. Veľmi mi pomohol pri pochopení postavy, ktorú som mal stvárniť. Mal som z neho pocit, že je pri divadle najmenej 40 rokov.
Peter Mankovecký, režisér, skladateľ, herec, pedagóg
Používam ho na ukľudnenie svojej duše a myslím, že sme viacerí. Počas skúšok všetci v divadle voláme: "Kde je Pavlac? Nech len príde!" On naozaj príde a všetkých upokojí.
Diana Mórová, herečka
Môj priateľ a kolega, človek s otvoreným srdcom, priamy a pritom plachý, jemný, ale za slovom si stojí, veľký talent s nesmiernou skromnosťou, muž nenápadný, ale so svojou vzdelanosťou neprehliadnuteľný. Som pyšná, že s ním pracujem.

Peter Pavlac (27) - v roku 1999 ukončil štúdium na VŠMU, odbor divadelná réžia a dramaturgia. Už počas školy stál pri zrode úspešných študentských predstavení Mrozkovej Zabawy, Francovej Vzbury Anjelov, Moliérovho Dona Juana a Mizantropa, Shakespearovho Sna noci svätojánskej a Ostrovského Dievčaťa bez vena, ktoré získali aj medzinárodné ocenenia. Po svojom nástupe do SND sa stal dramaturgom úspešných inscenácií, ktoré trvalo zapĺňajú národné hľadisko (E.Ionesco: Stoličky, S.Martin: Picasso v bare Lapin Agile 1, Ľ. Feldek: Horor v horárni, J.Glowacki: Štvrtá sestra). Je autorom zaujímavej dramatizácie Timravinej novely Veľké šťastie, ktorej úspešná premiéra ukončila túto divadelnú sezónu. Vydal zbierku poviedok Hra na smiech, je autorom viacerých divadelných hier, z ktorých klauniáda Deus ex Machina sa už rok hrá v bratislavskom Štúdiu 12. Je dramaturgom hier Barča-Ivana Koniec a Gogoľovej Ženby, ktoré uvádza košické Štátne divadlo a hry T. Slobodzianka Prorok Iľja, ktorý si do svojho repertoáru zaradilo budapeštianske divadlo Bárka.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL