Prvá vetva tvrdí, že únia nie je dostatočne demokratická, lebo legislatíva je v rukách Rady ministrov, čo je vlastne predĺžená ruka exekutív členských štátov. Jedným z atribútov demokratického štátu totiž je, že legislatívu tvorí priamo volený orgán.
Argumentom je, že len týmto spôsobom prijaté právne predpisy majú dostatočnú legitimitu. Tento nedostatok bol uznaný a existuje všeobecné úsilie zvýšiť úlohu Európskeho parlamentu v procese tvorby právnych noriem. Po Amsterdamskej zmluve z roku 1997 sa už väčšina dôležitých rozhodnutí na úrovni EÚ rieši spoločne s Európskym parlamentom, ktorý má právo veta.
Málokto si však trúfne tvrdiť, že tým sa demokratický deficit odstránil.
Celá koncepcia posilňovania úlohy Európskeho parlamentu teda stojí na predpoklade existencie európskeho ľudu. Nosnou myšlienkou kritiky radikálnejšieho smeru však je, že európsky ľud ako taký neexistuje. V zmysle tejto koncepcie v Európe nenájdeme jednotný politický národ podľa vzoru amerického politického národa, ktorý má spoločnú identitu, vzájomnú lojalitu a súdržnosť. Z tohto dôvodu európsky ľud ako pôvodca moci a subjekt vládnutia absentuje. Hoci by zodpovednosť za legislatívu prešla v plnom rozsahu na Európsky parlament, čo by vlastne znamenalo utvorenie typického federálneho európskeho štátu, k demokracii na úrovni únie by podľa tejto teórie nedošlo.
Samozrejme, aj v rámci jedného politického národa existujú vzájomné rozpory a pnutia pri prijímaní rozhodnutí. Kľúčové však je presvedčenie, že rozhodnutie urobil jeden z nás, príslušník nášho politického národa, a preto je akceptované ako rozhodnutie jednej entity.
Je prejav spoločnej identity podobného charakteru možný v únii plnej rôznych kvalifikovaných väčšín a vážených hlasov? Je predstaviteľné, aby napríklad Francúzi boli ochotní akceptovať rozhodnutie Nemcov v spojení s menšími členskými štátmi aj napriek vlastnému opačnému postoju? Znie to neveľmi reálne. Ak tento problém markantnejšie nevystúpil na povrch v pätnásťčlennej únii, po jej rozšírení o desať nových štátov k tomu s veľkou pravdepodobnosťou dôjde. Prehlasované národy budú mať totiž pocit, že o nich rozhoduje z Bruselu niekto iný, a to môže prerásť až k dezintegračným tendenciám.
Zatiaľ to vyzerá tak, že sa Európska únia vybrala cestou budovania neurčitej formy federálneho štátu založeného na spoločnej európskej ústave s rozhodovaním na nadnárodnej úrovni, so vzrastaním moci Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Európski lídri by sa mali vážne zamyslieť, či nastúpená cesta nezachádza priďaleko a či by únia nemala zotrvať na menej ambicióznej hospodárskej spolupráci spred Maastrichtu.
Ak ich, samozrejme, nemotivuje len vlastná kariéra a túžba vlastného ega zostať na výslní – ako je to veľmi pravdepodobné v prípade istého bývalého francúzskeho prezidenta.
Autor: RADOSLAV ŠÁLY(Autor je študentom práva a programu Certificate in European Law and Economics)
