Slovenský futbal má sebazničujúco chorú dušu, no predovšetkým hlavu. Dôkazom sú reakcie hráčov i trénerov na pochovanú postupovú šancu na MS. Z nasledujúcej kontrastnej spomienky na rovnakú situáciu vyplýva, že súčasná generácia nemá zdravý športový charakter.
Sedemnásteho októbra 1993 doznievajúca československá reprezentácia prežívala stratu postupovej nádeje v Bruseli po bezgólovej remíze 0:0. S Belgičanmi sme hrali viac než vyrovnanú partiu, striedajúci útočník Jaroslav Timko (zo súčasného Adamcovho výberu sedel Kinder podobne na lavičke) pár minút pred koncom hlavou o kúštik minul gólovú loptu, ktorá by znamenala postup na MS do USA. Po konečnom hvizde išla väčšina zverencov trénerov Václava Ježka a Jozefa Vengloša do kolien. Ľubo Moravčík, Peter Dubovský, Tomáš Skuhravý, Ivan Hašek skameneli v tragických polohách s hlavou zaborenou do trávnika ešte dlho po zápase, keď už na štadióne v Astrid parku pomaly zhasínali reflektory. Nebohý tréner Václav Ježek nehľadal alibi, ako sme dobre hrali. Na otázku, čo mu prebehlo hlavou po odpískaní, sa rozhľadený odborník známy distingvovaným prejavom vyjadril netradične: „To vám nemôžem povedať, je to vulgárne… Pomyslel som si, že všetko je tam, kde chrbát prestáva mať slušné meno.“
Súčasný tréner Slovenska Jozef Adamec o svojej vulgárnej kondícii opäť raz nahlas presviedčal počas zápasu s Tureckom celú verejnosť prostredníctvom ruchových mikrofónov STV. Po stretnutí však krotko bránil svojich zverencov, nechcel byť klebetnou babou a nemenoval najväčších vinníkov prehry, tvrdošijne hľadal po prehre 0:1 pozitíva, opakoval spokojnosť s hrou. Divákom na Tehelnom poli tiež stačil k spokojnosti len odklon od vystresovaného betónu k útočnej odvahe - nič iné nám neostávalo - i keď len po šestnástku. V sobotu 1. septembra 2001 na Tehelnom poli však žiadny zo slovenských reprezentantov neklesol od sklamania. Naopak, Varga s Demom tlieskaním rukami nad hlavou zdravili divákov, asi z vďaky, že ich tentoraz nevypískali. M. Timko družne debatoval so známym protihráčom z tureckej ligy a neskôr sa cítil dotknutý výčitkami o ním zavinenej jedenástke, ktorá nám vlastne pomohla, lebo ju Sükür nepremenil! Každý si pestoval svoje alibi.
Od našich futbalových hláv môžeme čakať výhovorky, že aj taká veľmoc ako je Holandsko asi nepostúpi, že to zbabrali aj Česi, že v rovnakej kaši sú porovnateľní Maďari. O premárnení životnej športovej šance veľmi nepočuť. Zrejme preto, že sen o MS nebol reálny a že mu ani samotní hráči úprimne neverili.
VOJTECH JURKOVIČ
