Je niekoľko spôsobov, ako nezabiť (záujem) rozmaznaného čitateľa: jedným z nich je ulahodiť jeho pohodliu, servírovať mu ľahko stráviteľné deje, odmerané dávky akčnosti i harmónie, minimum hlbších úvah. Tomáš Janovic sa v rámci svojej dlhoročnej stratégie, ktorá sa možno stala jeho spisovateľským svetonázorom, pokúša o inú cestu: vo svojich knižkách je vtipný, stručný a múdry. A ešte smutný, ale smútok je obvyklou daňou z pridanej hodnoty, ktorá sprevádza všetkých humoristov.
Janovic však nie je „iba“ humoristom, a tobôž nie satirikom. Je v prvom rade básnikom a moralizátorom. Keby niekomu znelo toto slovo podozrivo staromódne, povedzme si, že moralizátormi svojej doby boli aj Jonathan Swift či Kurt Vonnegut.
Publikovať svoje riadky po štyridsiatich rokoch, ako to s niektorými epigramami urobil Janovic v prvom cykle tejto zbierky, môže byť provokáciou či trúfalosťou. Ktovie však, či majú vizionári radosť z toho, že ich „dobové“ výpovede majú svoju platnosť aj po rokoch, tak ako to vidíme v týchto veršoch: „Ako vyliezť na podstavce / a neohnúť pritom stavce?“
Tomáš Janovic vzápätí opúšťa takú vďačnú, ale aj skonvencionalizovanú formu epigramu (či skôr miligramu), aby v cykle S veľkým citom s veľkým espritom rozpútal kolotoč janovicovského vynálezu, ktorý vstúpi do žánrov literatúry ako „smutná anekdota“. Je to kríženec medzi básnickou miniatúrou, epitafom, aforizmom, sentenciou, maximou, anekdotou a bonmotom. Tieto smutné anekdoty majú minimálny rozsah (najdlhšie útvary majú iba 8 veršov, čo je skoro taký polovičný sonet), ale maximálnu obsažnosť. Keby sa to dalo odmerať, citlivé prístroje by museli zaznamenať prehustenie miniatúrnej plochy závažím závažnosti: „Väčšie zlo ti / bez váhania / zlomí nos / menšie ťa najprv / za nos vodí.“
Tomáš Janovic nebol ani v minulom storočí „pesimistom z mladíckej bujarosti“. Nestalo sa mu ani dnes to, čo sa stáva mnohým tribúnom a kazateľom v literatúre, totiž, že v zrelom veku zbardievajú. Začnú si pripisovať veľkú váhu o to viac, o čo viac berú na ľahkú váhu autokritickosť. Tomáš Janovic nechal aj pred dverami tejto knižky všetok balast a balans. Nikdy sa nepotreboval tváriť, pretože vždy mu išlo o tvár. V rovine remesla sa tomu hovorí tvar. Tvar janovicovskej smutnej anekdoty je koncízny, prísny a nekompromisný. K mnohým textom musí čitateľ (niekedy so zaťatými zubami) priznať: je to presne tak.
Surovinou na vytváranie takýchto dokonalých tvarov nie je nič menšie ako vlastný život, ale aj dejinný smútok z utrpenia a ublížení, ktorý nevyvetrá za celé generácie. Takéto útvary sa sústruhujú z matérie životných skúseností, skepsy, irónie, ale aj nadhľadu a nádeje.
Tomáš Janovic nenapíše: Vy ľudáci…, ale pekne v 1. osobe množného čísla: „My ľudáci pľujeme / na nás komunistov / my komunisti pľujeme / na nás ľudákov / a my demokrati / si zotierame z tváre naše pľuvance.“ Patrí sa, aby bola anekdotická knižka až takto mrazivo bolestná a pravdivá? Inak sa to však ani nedá: každý ľudský humor práve takto presahuje obyčajnú srandu.
Ak som dobre počítal, celá knižka obsahuje (aj s nadpismi) iba 433 slov! Teda ešte menej ako táto recenzia. Keď si prečítame odzadu názvy jej troch cyklov, máme v kocke jej posolstvo: Otváranie očí / s veľkým citom / nikoho nezabije.
Pozorný čitateľ ešte dlho bude od údivu otvárať oči nad šarmom, eleganciou a hĺbkou, s akými mu otvára oči Tomáš Janovic.
