Cees Nooteboom permanentne cestuje. „Môj život sa skladá z cestovania, dívania sa a z toho, ako to potom vyjadriť z obrazoch,“ povedal Nooteboom. Z jeho obrazov vznikajú drobné črty, veľké romány, poviedky a básne. Autor žije striedavo v Amsterdame, na španielskom ostrove Menorca a v Berlíne - tu 31. júla oslávi sedemdesiatiny. K jubileu mu znovu vychádza jeden z jeho prvých a najznámejších románov Filip a tí ostatní. Hoci je v Nemecku najobľúbenejším holandským autorom, v Holandsku literárnu scénu ovláda skôr Harry Mulisch. Nooteboom má svoju teóriu, prečo ho práve Nemci majú tak radi: „Píšem vážne knihy, ktoré na to nevyzerajú.“
Ako sedemnásťročný sa vzdal pokusu preliezť školským systémom, odišiel z gymnázia a s batohom sa stopom vydal na cesty. Keď minul peniaze, vrátil sa do Holandska a napísal román Filip a tí ostatní. Vyšiel roku 1955. Za svoje básne, ktoré písal súbežne s románom a vyšli v debute Mŕtvi hľadajú dom, potom získal štipendium na cesty. Cees popri cestovaní píše básne, drámy, prózu, publicistiku. V súčasnosti je najprekladanejším žijúcim holandským autorom. Medzi jeho najznámejšie knihy patrí román Rituály. Za Nasledujúci príbeh, ktorý vyšiel aj v slovenskom preklade, získal roku 1993 európsku literárnu cenu Aristeion.
Na to, že Nooteboom nedokončil ani gymnázium, je Nasledujúci príbeh podozrivo pretkaný znalosťami klasickej literatúry. Hlavnou postavou románu je Herman Mussert, bývalý stredoškolský latinár a prekladateľ Ovídia. „Z gymnázia som utiekol, na univerzitu som nikdy ani nemyslel, ale čítať po grécky a latinsky som sa naučil v mladosti u františkánov,“ hovorí.
Proti školským inštitúciám v zásade nič nemá, iba si myslí, že „spisovateľom môžu škodiť“. Nasledujúci príbeh tiež ukazuje, že Nooteboom vyznáva pohyb v čase a priestore nielen v živote, ale aj vo svojich dielach, vo svojej imaginácii, ako dokazuje próza V holandských horách, ktorá tiež vyšla v slovenčine. Všetky jeho práce však nie sú tak jemne, fantazijne utkané – skôr priamo reflektujú jeho zážitky z ciest a pobytov. Sú publicistické a esejistické.
Napríklad Berlínske poznámky. V nich Cees Nooteboom, ktorý v Berlíne žil rok, zachytil historický pád múru. Bol aj na parížskych študentských barikádach roku 1968 a očitým svedkom nepokojov v Južnej Amerike. „Nootebooma ženie zvláštny inštinkt na miesta, kde sa vždy čosi deje,“ hovorí o ňom nemecký spisovateľ Günter Grass.
„Keď niekto toľko cestuje ako ja, tak je viac než pravdepodobné, že na niečo natrafí,“ hovorí Nooteboom. Na otázku, čo vlastne na svojich cestách robí, či pred čím uteká, odpovedá: „Nehnevajte sa, nie je v tom nič osobné, ale na túto otázku odpovedám stále a tak často klamem, že už ani neviem, čo je pravda. Jednoducho som vždy chcel dve veci - cestovať a písať.“
A čo na cestách číta? Milana Kunderu považuje za inteligentný hlas súčasnej literatúry, ale hneď dodáva, že jeho najnovšie romány nepozná. V románe V holandských horách, ktorý napísal v roku 1984, o Kunderovi výslovne píše - je v ňom pasáž o Neznesiteľnej ľahkosti bytia. „Čítam beletriu dosť málo, ale mám svojich dôležitých spisovateľov: Proust, Calvino, Borges.“
Do Berlína sa vraj ešte vráti. Až bude čas. Teraz musí najskôr ísť opäť do Brazílie a potom do Japonska.
Autor: EDGAR DENTER, dpa
