V ankete o pieseň storočia, ktorú nedávno uverejnil denník Le Parisien, si najviac Francúzov vybralo šansón napísaný v roku 1958 Ne me quitte pas (Neopúšťaj ma). Do prvej desiatky tak zaradili iba dva tituly v angličtine, nominovali sedem zväčša melancholických šansónov o láske. Víťazom nie je Gilbert Bécaud ani milovaná Piaf, ale Belgičan Jacques Brel (1929-1878). Jeho pieseň Ne me quitte pas spievala v preklade Pavla Koptu Hana Hegerová pod názvom Lásko prokletá. A v tejto podobe je veľmi známa aj na Slovensku. Oproti verzii Hany Hegerovej je Brelov originál iný tým, čím je iný samotný Brel, ktorý spieva túto svoju melodramatickú pieseň menej divadelne, prirodzenejšie a civilnejšie, a pritom ešte tragickejšie, patetickejšie a odovzdanejšie než Hegerová, bez štylizácie a odstupu. Pieseň Ne me quitte pas nájdeme na Brelovom albume Quinze ans d‘amour (Pätnásť rokov lásky). Je to výber jeho dvadsiatich najslávnejších piesní.
Keď Jacques Brel prišiel do Paríža, mal štyridsať rokov. Z vlaku vystúpil muž s gitarou, ani krásny, ani mladý, s belgickým akcentom a bez peňazí. Bol júl 1953. Rusko práve oplakalo Stalina, Francúzsko objavilo osudovú Juliette Gréco, múzu v čiernom, v móde začal byť Vian. Spievali sa texty Jacqua Préverta a George Brassens, budúca autorita francúzskych pesničkárov, si v kabarete Les trois Baudets strieľal z buržoáznej morálky. Sladkobôľny tón už prestal byť zaujímavý a aj Charles Aznavour a Gilbert Bécaud to skúšali inak a ozajstnejšie. A v tom roku prišel do Paríža spievať Brel.
Brelove pesničky sa nedali ľahko zapamätať a nikto si ich ani nepospevoval ako Bécauda alebo Aznavoura. Kto by si už pospevoval o myšlienkach na smrť, osamelosti a zhnusení zo sveta? „Som posadnutý škaredými vecami, o ktorých nikto nechce hovoriť, ako keby mali strach, že sa dotknú otvorenej rany,“ povedal Brel. Jeho prejav bol nečesaný, nekultivovaný, nesnažil sa byť melodický a poslucháčovi príjemný, skôr naňho vrieskal. Na koncertoch sa sprevádzal na gitaru. Najskôr len postával, ale postupne sa stále viac uvoľňoval, až z pódií tryskala vášeň a stekal pot.
Vrúcny krik Jacqua Brela prenikol napokon hlbšie než jeho slávni šansoniérski predchodcovia, a ako vidieť, poslucháči si zapamätali najviac práve jeho. „V Brelovi vibrovala všetka nervozita dvadsiateho storočia,“ tvrdí Le Monde. A Guy Erismann o ňom v Le Figaro napísal: „Ak sa chceme priblížiť ľuďom, musíme považovať ich vzburu za svoju vlastnú a osvojiť si ich jazyk. Jeho jazyk bol drsný aj hrejivý, surový aj nežný. Hovoril o tých najbežnejších veciach človeka - ako pieseň Ne me quitte pas.“
Cédečko Quinze ans d‘amour je presne také, aký bol Brelov život. Vyskúšal si herectvo aj filmovú réžiu, napísal muzikál L‘homme de Mancha. Za rok odohral tristo koncertov. V polovici sedemdesiatych rokov prestal nahrávať, odsťahoval sa najskôr na Tahiti a potom na malý ostrov Hiva Oa vo Francúzskej Polynézii. Bol unavený a vedel, že má rakovinu. „Zomrieť je jednoduché / Zato zostarnúť je ťažké,“ spieval na svojom poslednom albume s názvom Brel. Siedmeho októbra 1978 naposledy priletel do Paríža. Z letiska ho už odviezli do nemocnice, a keď mu na okamih dali dolu kyslíkovú masku, chcel coca-colu. Nakoniec si vystrelil zo svojej slávy. „Neopúšťam vás,“ povedal.
ANDREA PUKOVÁ
