foto
Pod pyramídami v Gíze sa fotografuje skupinka ľudí. Tridsať mužov a šesť žien, vek od dvadsaťjeden do šesťdesiattri rokov. Kanaďania, medzi nimi aj slovenský rodák Henry Ladislav Gold, Holanďan, Angličania, Američan, Belgičan, Nemec, Rakúšan. Právnik, keramička, policajný seržant i kuchár. Nájdu sa aj dôchodcovia. Iba dvaja sú ozajstní športovci. O staroveký múrik majú opreté bicykle. Klasické pretekárske, horské, aj ich upravené kombinácie. Pôsobí to zvláštne, okolo sfingy sa zvykne chodiť na ťavách. Skupinka je pripravená vyštartovať na prvý ročník najdlhších cyklistických pretekov sveta – Tour d‘Afrique. Takmer jedenásťtisíckilometrová cesta od egyptských pyramíd až takmer k Mysu dobrej nádeje pripomína legendárnu verneovku Cesta okolo sveta za osemdesiat dní. Ibaže knižný lord Phileas Fogg sa stavil, že uskutoční smelý plán s plným mešcom peňazí.
Zakladateľ Tour d‘Afrique, prešovský rodák Henry Ladislav Gold sa však pred pätnástimi rokmi pustil do napĺňania svojho sna z viery v silu človeka. Dokázať niečo, čo sa javí nemožné.
Cyklistická romantika ako v polovici minulého storočia
„Neznášam autá,“ vysvetlil s miernou iróniou pointu nápadu s pretekmi Henry Gold. Motívom všetkých účastníkov bolo vrátiť cyklistike romantiku päťdesiatych rokov uplynulého storočia.
O organizácii a priebehu pretekov ich zakladateľ hovorí: „Prihlášky sme rozoslali po celom svete predovšetkým cez ambasády. Zúčastniť sa mohol každý, kto si trúfol, bol zdravý a mal buď dosť svojich peňazí, alebo si našiel sponzora. Bicykel si každý zvolil po svojom. My sme odporúčali kombináciu pretekárskeho stroja s horským. Ten, kto sa rozhodol pre špičkový športový, trpko oľutoval. V piesku sudánskych púští či v lávovitých nánosoch etiópsko-kenskej preliačiny pod Great Rift Valey neprešiel. Musel meniť gumy a plášte. Defekty si každý opravoval sám. Pelotón, ak takto môžem našu skupinku nazvať, zabezpečovali dve nákladné autá. Jedno s proviantom, druhé so zdravotníckym personálom a priestorom prispôsobeným na prvú pomoc. Etapy merali od 60 do 180 kilometrov. V polovici bola vždy veľká občerstvovacia stanica s možnosťou naobedovať sa. Zastávka však nebola povinná. Na území desiatich krajín, ktorými Tour prechádzala, sa mohli k účastníkom pridať domáci cyklisti. Štart bol vždy skoro ráno. V cieli nás čakal jeden časomerač a s pribúdajúcimi etapami aj plné ulice. Končievali sme buď vo veľkých mestách, alebo v kempoch pri významných turistických či historických strediskách. Trať mohol zvládnuť aj rekreačný či starší športovec. Podstatná bola silná psychika. Hovorili mi, že do cieľa prídu nanajvýš piati. Nakoniec iba dvaja v pravom slova zmysle vzdali. Ja som neabsolvoval tri etapy. Pre administratívne povinnosti.“
Etiópia a Keňa – Alpy a Pyreneje Tour d‘Afrique
Egypt bol pre cyklistov rajskou záhradou. Jazda po diaľniciach, cesty pri Červenom mori a Níle. „A navyše, vietor do chrbta. Pri tvorbe itineráru sme ani nevedeli, ako dobre sme zvolili. Pretekári, ktorým predsa len chýbala lepšia kondícia, sa stačili rozjazdiť, zvykli si na istý streotyp, silneli psychicky. Sudánska púšť už umárala kolísavosťou teplôt, ale s vhodným bicyklom to bola stále do istej miery rekreačná jazda. Potom to prišlo,“ opisuje zakladateľ podujatia.
Trasa totiž viedla cez hradbu etiópsko-kenského horstva Great Rift Valley, ktoré sa nedá obísť . „Cesty zrazu zmizli, jazdili sme po chodníčkoch. Do trojtisícovej výšky sme sa štverali rýchlosťou nanajvýš 10 kilometrov za hodinu. Takú námahu som nezažil ani pri triatlone. A to sme išli spolu so šesťdesiatnikmi. Ráno sme sa v kempoch budili pri teplotách tesne nad nulou, potom ortuť prudko stúpala. Aj keď strava bola bezchybná a výživných prostriedkov sme mali dosť, začali sme mať problémy so žalúdkom. Cítili sme sa vyčerpaní a kopce sa nám zdali nekonečné. Cítili sme však k sebe vzácnu spolupatričnosť a motivoval nás aj zvýšený záujem domácich obyvateľov. Nadchýnalo ma, aké všelijaké bicykle si povyrábali. Tandemy boli bežným sprievodom. Videl som aj akúsi trojkolku s ďaleko posadeným predným kolesom a sedadlom tesne nad zadným dvojkolesím,“ píše vo svojom denníku víťaz Sascha Hartl.
Tam, kde vyrastajú Bikilovia
Great Rift Valley je dlhé horstvo tiahnuce sa veľkou časťou v Etiópii a menšou časťou v Keni. Takmer presne na rovníku tvorí preliačinu, ktorú ohraničuje hradba Nandi Hills. Raj svetových bežcov.
„Prechádzali sme aj tade. Vrásky, ktoré vytvorila po státisícročia láva a obrovské balvany, boli pre mnohých často horolezeckým problémom s bicyklom na chrbte. Dvadsať minút asi päťpercentného stúpania hore. Najvyššia rýchlosť – desať kilometrov za hodinu. Potom rovnaký čas prudko dole. Päťdesiatkou, brzdiac ostošesť. V trojtisícových výškach sme sa zrazu dostali na cestičky k domčekom, dedinkám pastierov. Pridávali sa k nám desaťročné deti. Nie na bicykli, bežali bosé, chichotali sa, ako sa trápime. Zrazu sa ocitol pri mne asi dvanásťročný chlapček. Bežal so mnou dlhé minúty hore, potom aj kus dole a opäť chvíľu hore. Robil mi spoločnosť takmer desať kilometrov. Videl som budúceho Bikilu. A kolegovia ďalších,“ spomína Henry Gold.
Keď sa však pretekári dostali do kenských nížin, cítili sa už lepšie a prežívali svoje pekné a zaslúžené safari.
O budúcnosti
Henry Ladislav Gold pri nedávnej návšteve Bratislavy neskrýval, že bol pred podujatím nervózny. Z nie práve najpriateľskejších vzťahov niektorých susediacich afrických krajín. Účastníci Tour prechádzali Egyptom, Sudánom, Etiópiou, Keňou, Tanzániou, Malawi, Mozambikom, Zimbabwe, Botswanou a Juhoafrickou republikou.
„Naše obavy sa však vôbec nenaplnili, práve naopak. Hranice sme prechádzali neskoro večer či skoro ráno pred etapou. Pasová a colná prehliadka trvala len minúty. Akoby sme išli z Česka na Slovensko. Mali sme tisícky divákov. S tým som nerátal.“
Je už pripravená aj trať na rok 2004. „Bude podobná tej tohtoročnej. Verím, že privítame aj Slováka. V budúcnosti možno porozmýšľame meniť kontinenty.“
Na otázku, či neplánuje urobiť z podujatia vážnu súťaž, prešovský rodák odpovedá: „To nie je reálne. Aj keď mi kamarát povedal – vypíš polmiliardovú odmenu v dolároch a príde ti celá svetová špička. Som romantik, štýl pretekov päťdesiatych rokov minulého storočia sa mi páči. Pravda, účasť niektorej z bývalých hviezd svetového pelotónu by sme uvítali.“
PETER FUKATSCH
FOTO – Henry Gold a archív
