Hoci to vyzerá tak, že Alexander Varga s koňom oddychujú, v skutočnosti ide o bojovú taktiku. Húnski bojovníci si aj s koňom ľahli do vysokej trávy a ukrytí zaútočili na prekvapeného nepriateľa.
Medzi ľuďmi sa traduje, že biftek vznikol tak, že si kmene bojovníkov pripevnili pod sedlo riadnu kotletu a po celý deň na nej rajtovali. Pekne zmäkla, takže bola skvelá na večeru. Nie je to však pravda. Kusy mäsa sa síce skutočne dávali pred stáročiami pod sedlo, ale boli vlastne liekom. Jazdci sedeli na koňoch od rána do večera a sedlo na konských chrbtoch neraz vytvorilo škaredé odreniny. Preto sa na ranu pridala „flaksňa“ mäsa, ktorá liečila a zároveň zabránila ďalšiemu odieraniu. Porozprával nám o tom Alexander Varga, ktorý založil skupinu Dedičstvo Turul. Snaží sa v nej rekonštruovať život bojových kmeňov, najmä Hunov a maďarských bojovníkov, ktorí v 9. a 10. storočí prišli do Karpatskej kotliny. Zaujíma sa nielen o to, čo predkovia jedli, ako sa obliekali, ale najmä, ako bojovali. Ich taktiku boja ovláda tak dokonale, že v jazdeckej lukostreľbe je druhý na svete. Pred ním je už len zakladateľ tohto novodobého bojového umenia Lajos Kassai, o ktorom sa píše aj v Guinnessovej knihe rekordov.
Kôň, čo leží na povel
Umenie jazdcov z Dedičstva Turul obdivovali nedávno aj účastníci veľkých parkúrových pretekov Gambado v pezinskom jazdeckom areáli. Hoci tu súťažila slovenská jazdecká špička, aj naslovovzatí odborníci ocenili, čo všetko členovia skupiny dokážu. Súzvuk jazdec – kôň bol dokonalý. Pokojne sa mohli vzpriamene postaviť na konský chrbát a švihať zvieraťu pri uchu dlhočizným bičom. Kôň stál ani zarezaný, nesplašil sa, nevykopol, nestaval sa na zadné, čo je inak bežná konská reakcia aj na menší hluk.
Koník si na povel tiež ľahol a ležal bez pohnutia. Toto umenie ovládali kone Hunov. Jazdci sa s nimi ukryli vo vysokej tráve a zaútočili šípmi na nepripraveného nepriateľa.
Členovia Dedičstva Turul dokážu aj ďalší ťažko opakovateľný grif. V plnom cvale strieľajú z luku. Nedržia pri tom uzdu, keďže majú zamestnané obe ruky, koňa teda riadia iba nohami. Dokážu strieľať aj dozadu, čo bola tiež jedinečná bojová taktika. Aj vďaka nej boli bojové kmene také nebezpečné. Nepriateľ si myslel, že sa jazdci dali na útek, oni sa však zrazu v sedle obrátili vzad a poza chrbát sypali dážď šípov.
Samouk druhý na svete
Nie je na svete veľa ľudí, ktorí dokážu strieľať za jazdy lukom z konského chrbta.Výnimkou sú športovci zaoberajúci sa disciplínou jazdecká lukostreľba, ktorá patrí medzi stredoázijské bojové umenia. Disciplínu vymyslel a založil Maďar Lajos Kassai, ktorý má ako jediný na svete najvyšší titul majstra. V roku 1998 sa dostal až do Guinnessovej knihy rekordov. Dvanásť hodín v kuse strieľal z konského sedla lukom na cieľ. Spravil 286 výjazdov, kone musel meniť, lebo by to nevydržali. O pár rokov prekonal sám seba, keď za rovnaký čas vyrazil s koňmi na predpísanú dráhu 323-krát.
Kassai stojí na čele jazdeckej lukostreľby, kto chce pretekať, skúšky musí robiť u neho, jedno, či je z Maďarska, Holandska či spoza oceánu. Ak získa potrebné body, môže súťažiť. Hneď po Kassaiovi je druhý na svete práve Alexander Varga. Konský samouk z Komárna. A v prvej svetovej desiatke je ešte ďalších šesť jazdeckých nadšencov z okolia Komárna!
Začalo sa to kopancami
Príbeh Šaniho Vargu pripomína americký sen. Odmala ho fascinovali kone, život Hunov, Skýtov, Tatárov. V Komárne však nebola konská tradícia. Dve – tri zvieratá mali Cigáni a jedného báčik, ktorý zvážal uhlie. Dívali sa na neho prinajmenšom ako na čudáka, keď si ešte za socializmu doviedol domov koňa. Pracoval (a dodnes pracuje) ako strážca povodia Dunaja a k služobnému domu na lúke, patril aj malý dvor. Tam vybudoval stajňu. S koňmi nemal žiadne skúsenosti, takže sa všetko učil na vlastných chybách. Mnohokrát z koňa spadol, spadli aj obaja, kôň ho pohrýzol, kopol, raz skončil až v bezvedomí. Nič ho však neodradilo. No a potom, to už jazdil asi šesť rokov, uvidel v televízii program o Kassaiovi. Úplne ho uchvátil. Ďalšieho pol roka však trvalo, kým Kassaia vypátral. Kassai ho prijal, poukazoval svoje luky, šípy, predviedol exhibíciu a Vargov osud bol spečatený. Vrátil sa domov a začal sa aj s ďalšími zopár nadšencami učiť bojovému umeniu.
Tri tony na raňajky
Spočiatku mal Alexander Varga veľké ťažkosti. Mnoho koní nesprávnym vedením aj pokazil. Nevyčkal, kým boli naozaj pripravené na svišťanie tetivy či biča, prirýchlo chcel pokroky. Kone to psychicky nezvládli a už nikdy si nezvykli. Časom sa však naučil byť nielen vynikajúcim jazdcom, ale aj psychológom. Dnes dokáže s koňmi zázraky. Okrem toho, má aj kobyly, ktoré rodia žriebätá odmala zvyknuté na bojový pokrik a zvuky svištiaceho biča či vystreleného šípu.
Varga vychováva nielen novú generáciu koní, ale aj bojovníkov. K skupine patrí množstvo detí, ktoré sú prvotriednymi jazdcami. Koniec-koncov, tak to bolo aj kedysi. Deti bojovníkov sadali do sedla ako trojročné a vydržali v ňom celý deň. Bojovali aj ženy. Ale iba dovtedy, kým neporodili. Žena s dieťaťom predstavovala pre kmeň veľké bohatsvo, nevystavovali ju teda zbytočnému riziku.
Predkovia žili v ťažkých podmienkach, veľké nároky sa kladú aj na tých, čo idú v ich šľapajách. Trénuje sa prakticky dennodenne – či sú tridsaťstupňové horúčavy, alebo hlboko pod nulou. Lukostrelci musia byť skvelí jazdci. V sedle sa musia udržať bez rúk a to aj za plného cvalu a za hodinu musia vystreliť minimálne päťsto šípov. Tiež zvládnuť neosedlaného koňa a bez sedla klusať hoci hodinu. Pre Vargu sa každý deň začína tak, že od šiestej ráno hodinu strieľa z luku. Vynaloží pri tom toľko námahy, akoby vzoprel tri tony.
Sen o jurte
Jazdeckí lukostrelci majú predpísaný odev. Najlepší nosia kaftan čiernej farby – začiatočníci majú modrý, pokročilejší červený – a počet vybíjaných ozdôb na opasku signalizuje ich strelecké úspechy.
Používa sa tu i titul kagan – ten stál kedysi na čele kmeňa. Kagan okrem toho, že vynikajúco strieľa, musí vlastniť pozemky, kde sa kopíruje nielen boj, ale aj život stredoázijských kmeňov. Podľa skvelých výsledkov by teda označenie kagan prislúchalo aj Vargovi. Členovia Dedičstva Turul sú však bezzemkovia a o osade, kde by boli jurty či „zemľanky“, zatiaľ len snívajú. Život predkov sa však v rámci možností snažia kopírovať už teraz. Okrem koní chovajú ovce a kozy, ich mäso a kože spracúvajú podľa historických prameňov. Varia tradičné jedlá, napríklad čosi podobného ako dnešný guláš. Akurát bez papriky, ktorá vtedy nebola v týchto končinách známa. Vyrábajú tiež šaty, šperky, hudobné nástroje a samozrejme, zbrane, tulce. Dokonca si podľa archeologických vykopávok zrekonštruovali aj sedlá. V Kazachstane či v Mongolsku sa na podobných jazdí dodnes.
Pri rieke si občas robia večierky. Pri táborových ohňoch bubnujú, spievajú a rozprávajú si legendy.
No kto chce táboriť, jazdiť, strieľať a súťažiť, musí aj pracovať. Kone potrebujú seno, takže okrem meča a luku treba dobre narábať aj s kosou a hrabľami na okolitých lúkach .
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
