V Nórsku je populárnejším športovcom ako Aamodt už len legendárny bežkár Bjorn Daehlie. Na rozdiel od neho nemá Aamodt k médiám taký bezprostredný vzťah: „Popularita nesúvisí len so športovým výkonom. Základom je imidž. Nie je dôležité, čo robíte, ale kým ste, ako vystupujete. Keď sa staráte len o svoje výkony a potom prestanete športovať, veľmi rýchlo sa stanete vzdialenou históriou.“
Nór Kjetil André Aamodt je najúspešnejším alpským lyžiarom histórie, na majstrovstvách sveta a olympiádach už získal 19 medailí. Domáci novinári tvrdia, že aj po rokoch úspechov je stále rovnako prívetivý – hoci trochu rezervovaný a mĺkvy. Keď hovorí, tak vraj veľmi pomaly. Takmer vždy totiž budí dojem, že je strašne unavený a že sa mu chce spať.
Zrejme sa však dokáže prekonať. Stretnutie sme si dohodli na severe Osla pri jazere Sognsvann, v nórskom centre vrcholového športu. Hneď po ňom sa Kjetil vybral trénovať, čakalo ho niekoľko vytrvalostných a rýchlostných súťaží s rýchlokorčuliarmi.
Váš bývalý kráľ Olav V. má pri skokanskom mostíku v Holmenkollene sochu v nadživotnej veľkosti – so svojím psom a na bežkách. Myslíte si, že niekedy vyskúšal aj zjazd?
„No, veľmi ho na to neodhadujem. Bol to nadšenec bežkovania. Patril medzi ľudí, ktorí majú radi fyzickú námahu a radi sa zapotia. Mnohí fanúšikovia severského lyžovania považujú alpské lyžovanie za príliš jednoduché, málo akčné. Vraj naň stačí len sneh. Myslia si, že sa iba necháme vyviezť hore na kopec a pohodlne sa spustíme dolu.“
Aj úspechy alpinistov ich nechávajú chladnými?
„Áno. Nórsko je pravý opak alpských krajín. V deväťdesiatych rokoch bolo zjazdovanie ešte veľmi obľúbené, potom ľudí odrazu omrzelo. V Nórsku máme zimu šesť mesiacov, preto by sa dalo predpokladať, že tu zimné športy hrajú prím. Ale nie. Skutočne populárnym športom je v Nórsku futbal.“
Čo by ste o alpskom lyžovaní povedali, aby ste k nemu ľudí pritiahli?
„Ak chce niekto pri tomto športe vydržať, musí sa naučiť mať to každodenné zjazdovanie naozaj rád. Aj ja som sa to musel naučiť. Športovanie znamená oveľa viac ako súťaženie. Je nádherné zažiť na horách východ slnka, ale z času na čas vás hory poriadne otrávia a vy dostanete strašnú chuť utiecť na pláž. Preto dbám na to, aby som decká, s ktorými občas trénujem, naučil správne myslieť. Je dôležité, čo pri športe cítia. Potrebujú žiť pre isté hodnoty, aby mohli byť niekedy úspešné a vyhrávať.“
Kjetil André Aamodt (vpravo) a jeho kamarát z reprezentácie Lasse Kjus sú klasikou alpského lyžovania. V kombinácii na tohtoročných majstrovstvách sveta skončil Lasse druhý a Kjetil tretí. Aamodt ešte získal striebornú medailu v zjazde. Po úvode to vyzeralo na prvé miesto, preto sa ho novinári na tlačovke spýtali, čo sa stalo, že mu víťazstvo napokon uniklo. „Rozhodol som sa, že chcem striebro,“ vysvetlil Kjetil.
Keď sa vám nedarí, dokážete sa na hory aj nahnevať?
„Neraz už boli nepríjemným rivalom. Toľko času som v nich strávil, a ešte stále dokážu byť poriadne kruté. Keď je zlé počasie, alebo keď spadnem. Napriek tomu sú mojím veľkým kamarátom. Vždy sa teším, že som v prírode, rád dýcham čerstvý vzduch a mám rád ten pohľad zhora. V horách som bol šťastný, tu som zažil úspech.“
Na tréningoch sa nemôžete orientovať žiadnym svetovým rekordom, žiadnym časovým limitom. Ako pred začiatkom sezóny viete, že ste pripravený?
„To je veľmi ťažké. Vlastne to nikdy nemôžete vedieť. Ale to je na tom práve zaujímavé. Musíte sa snažiť, aby ste boli najlepší v národnom tíme – to viete ukontrolovať pri spoločných tréningoch. Lenže, ak je váš tím zlý alebo priemerný, to, že vy ste jeho jednotkou, je vám úplne nanič. Ale páči sa mi, koľko možností a ciest existuje, ako sa dostať na vrchol. Každý zjazdár a slalomár má inú metódu. Taký maratónec musí bežať každý deň tri hodiny, ja môžem svoje tréningy variovať. Potom z nich mám aj väčšiu radosť. V istom zmysle je to pre mňa aj nevyhnutnosť, lebo súťažím vo všetkých alpských disciplínach.“
Medzi najlepšími zjazdármi bývajú v cieli len minimálne rozdiely. Ľahko môžete vyhrať alebo skončiť mimo stupňov víťazov. Čím si zvyknete vysvetľovať výsledok? Vyhovárate sa na smolu alebo zlý deň?
„Šťastie a smola bývajú málokedy jedinou príčinou vášho výsledku. Veľa záleží na tom, aké sú podmienky, aké je počasie, aká je trať – na náročnejších tratiach sa rozdiely zvýraznia. Na víťazstvo potrebujete bezchybnú jazdu, a na to nestačí mať len dobrý deň. Je niekoľko výnimočných lyžiarov, ktorí dokážu vyhrať, aj keď sa necítia najlepšie. Dôležité je totiž skoncentrovať sa a podať výkon, na ktorý máte natrénované. To je cieľ a zmysel vrcholového športu. Sám za seba však môžem povedať, že mám radšej, keď mám dobrý deň. A veľmi dobre mi padne, keď má vtedy Stephan Eberharter alebo Hermann Maier zlý deň.(smiech)“
Čo všetko môžete ovplyvniť na štarte?
„Je toho viac. Najmä musím bojovať proti svojim pocitom – zväzuje ma snaha zvíťaziť, ľahko ma znervózni. Zároveň mám strach, že spadnem. Musím naň zabudnúť, lebo sa potrebujem sústrediť na záludnosti trate – medzi štartom a cieľom ich je vždy niekoľko a treba ich vyriešiť okamžite. Ak ašpirujete na víťazstvo, potrebujete zajazdiť agresívne, a keď ste nervózny, nemôžete byť dostatočne agresívny. Na druhej strane, istá dávka nervozity je nevyhnutná. Potrebujete adrenalín, musíte sa vypäť k výkonu. Aj pokoj a prehnaná istota pôsobia deštrukčne. V alpskom lyžovaní je správny pomer vašich pocitov nevyhnutnosťou, ale nájsť potrebnú psychickú rovnováhu je veľmi ťažké.“
A to, že bývate v pozícii favorita, je skôr výhodou alebo nevýhodou?
„Dokáže ma to povzbudiť i rozrušiť. Každý človek je vystavený určitým očakávaniam okolia. Hoci ide o nepríjemný sociálny tlak, v istom zmysle vás môže motivovať a pomáhať vám prekonávať sa. V tréningovej fáze je túžba nesklamať na mieste, lebo vás núti trénovať viac. Ak si však očakávania druhých príliš pripúšťate, v konečnom dôsledku na vás pôsobia negatívne. Preto sa od nich musíte oslobodiť. Hlavne nemôžete myslieť na to, čo si o vás kto pomyslí, keď neuspejete. Oveľa dôležitejšie je to, kvôli čomu a prečo lyžujete. A to viete len vy. Vy milujete ten šport, vy chcete zvíťaziť a tešíte sa z toho zvláštneho vzrušenia. Len preto už štrnásť rokov pretekám.“
Zmenila sa za tie roky vaša motivácia?
„Stále sa mení. Ako decku mi stačilo, že sa z mojich úspechov tešili rodičia. Na škole som lyžovanie začal brať vážnejšie a neskôr sa športovanie stalo mojou prácou, spôsobom, ako si zarobiť. Lenže po istom čase, keď ste zabezpečený, vás už peniaze nemôžu motivovať. Ešte pre vás môže byť dôležité vyhrávať. Ak ste zažili aj to, potom ostáva už len samo lyžovanie, to, že máte ten šport radi. Čím ste starší, tým ste aj múdrejší. Naučíte sa aj, ako efektívne trénovať. Ale zasa sa vám už tak veľmi nechce a ani vám to nejde tak ľahko.“
Čo ste na sebe zaznamenali za posledné mesiace?
„Tak, ako sa vyvíjate ako ľudská bytosť, zásadne sa menia vaše priority. Ešte pred tromi, štyrmi rokmi som myslel len na zjazdovanie, namiesto toho, aby som bol so svojou priateľkou. Ani som si nevšimol, že by možno chcela mať dieťa. Dnes už myslím úplne inak. Keď narazíte na skutočný život a zistíte, ako veci naozaj fungujú, váš športový život sa dostane na konečnú stanicu.“
Čo vás motivuje tento rok?
„Ešte stále chcem dobre lyžovať, stále mám isté ambície. Donedávna sme boli v tíme usadenou partiou, mali sme pevné miesto v reprezentácii, mohli sme si dovoliť trénovať uvoľnenejšie. Ale teraz mladí začali zozadu útočiť. Pôsobia na mňa motivačne, nútia ma, aby som trénoval tvrdšie. Už si však predstavujem, ako budem reagovať, keď sa mi počas sezóny nebude dariť. Asi budem na seba poriadne nahnevaný, lebo vždy som sa potreboval prekonávať a zlepšovať.
Kde sa vo vás berie tá túžba prekonávať sa?
„Ja som sa už narodil s takým nastavením mysle. Posilňovali to aj rodičia a spomínaný sociálny tlak.“
Je pre vás súťaženie niečím úplne prirodzeným? Nezvyknete mať pri ňom ten nepríjemný pocit v žalúdku?
„Mám ho veľmi rád. Bolo mi vlastné odmalička. Tie chvíle, keď máte pred dôležitými pretekmi nervy a keď sa sám seba pýtate, načo ste sa, preboha, hrnuli do tejto situácie, sú nepodstatné. Keď sa s nimi totiž dokážete vysporiadať a na záver sa vám ešte podarí aj uspieť, zažijete čosi fantastické.“
Začiatkom roka ste vyhlásili, že budete pokračovať až do olympijských hier 2006. Stále to platí?
„Chcem dovtedy lyžovať, ale sama olympiáda už pre mňa nie je taká dôležitá. Už do nej nevkladám nič špeciálne, tak ako som nič špeciálne nevkladal do Svetového pohára – a preto som v ňom ani nemal také dobré výsledky. Majstrovstvá sveta a olympiáda nie sú od seba príliš časovo vzdialené, musíte sa pri tréningu sústrediť naraz na obe. Viem, že ak na nich športovec neuspeje, môže to znamenať menšiu tragédiu. Preto som rád, že už nie som tak veľmi zameraný na víťazstvo. Aj čakanie na zlato a cesta k nemu – aj keď bez úspešného konca – je krásna.“
Už viackrát ste pred novinármi narážali na svoj vek, niekoľkokrát ste povedali, že ste už starý. Možno ako športovec, ale ako „civil“ snáď nie? Ktorý vek si uvedomujete viac?
„Pre mňa je dôležitý ľudský vek. Keď uvidím, že som už svoje lyžiarske možnosti vyčerpal, odídem. Pre športovca je podstatné to, akým spôsobom sa vysporiada s tým, že život má oveľa viac podôb, ako si stihol všimnúť doteraz. Bublina, v ktorej žije, keď dennodenne trénuje a preteká, praskne, a odrazu je ako každý iný človek. Všetky výnimočné veci – záujem ľudí, pozornosť médií – sa stratia.“
Je záujem médií pre športovca taký nezabudnuteľný?
„Niektorí športovci žijú svoj život najmä cez médiá. Nemôžu sa zmieriť s tým, že po skončení kariéry už nikoho nezaujímajú. Preto o nich z času na čas stále počujete, ale už len v súvislosti s rôznymi škandálmi a tragédiami. To je prípad, napríklad, Maradonu alebo Borisa Beckera.“
Vy ste však nikdy neboli hviezdou médií.
„Ale ja som úplne normálny chalan.“
Ibaže máte niekoľko medailí z olympiád a majstrovstiev sveta.
„Všetko závisí od toho, aký imidž chcete mať. Zoberte si takého Dennisa Rodmana. V Európe je možno ešte známejší ako Michael Jordan, a pritom to nebol taký dobrý basketbalista. A prečo? Lebo si farbil vlasy a mal extravagantný účes. Teraz je stredobodom záujmu Beckham. Kým nestretol Posh Spice, bol to normálny muž s normálnym účesom. Novinári milujú jeho obal. Je to síce dobrý futbalista, ale nie najlepší. Stavil na imidž, stále o sebe rozpráva, preto sa stal celebritou. Ale to je vec voľby. Ja som sa rozhodol inak, popularita nikdy nebola mojím cieľom. Nikdy som sa netváril ani necítil dôležitejší, ako naozaj som.“
V každom prípade, v Nórsku o vás vyjde na jeseň kniha. Čo považujete zo svojho života za najzaujímavejšie?
„Sám som nikdy žiadne športové biografie nečítal, doteraz som ich považoval za dosť nudné, preto som nechápal, prečo by som mal sám jednu napísať. Ale napokon som to prijal ako výzvu. Čaká ma ešte veľa práce, lebo vôbec nie som zvyknutý písať a musím sa trochu premáhať. Možno, že niekoho by mohlo zaujímať moje vnímanie športových hodnôt, ktoré sa za tie roky stali aj mojimi životnými hodnotami. Možno, že kniha pomôže rodičom, ktorých deti sa túžia stať vrcholovými športovcami. A keďže ľudia poznajú môj športový život len zvonka, rád by som im aspoň trochu ukázal, ako som myslel a cítil. Aby spoznali aj niečo z vnútra.“
Kjetil André Aamodt sa narodil 2. 9. 1971 v Oslo. Prvú (striebornú) medailu z MS získal v roku 1991 v super-G. O rok neskôr, v Albertville, sa stal prvýkrát olympijským víťazom. Vyhral v super-G, hoci ešte niekoľko dní pred tým ležal v nemocnici s mononukleózou. Dnes má z majstrovstiev sveta 12 medailí, a to zo všetkých alpských disciplín. V olympijskej zbierke mu chýba už len medaila zo slalomu – spolu ich má už sedem (na olympiáde v Salt Lake pridal k zlatu z Albertville zlato zo super-G a kombinácie). Medailami vedie historické tabuľky alpských lyžiarov. Vo svetovom pohári zvíťazil v roku 1994.
Žije striedavo v Oslo a v Monaku.
FOTO – ARNT FOLVIK, TASR/EPA, REUTERS
