FOTO SME - PAVOL MAJER
„Pre mňa bolo vari najväčším objavom to, čo som zhromaždil do kapitoly o literárnych memoároch, básnických dielach, dobových dokumentoch a artefaktoch iných druhov či žánrov. Žasol som, že vyšlo toľko vecí reflektujúcich fakty umeleckým spôsobom, od Mila Urbana až po Ruda Slobodu, Ivana Kadlečíka, Dušana Hanáka, Tomáša Janovica, Pavla Vilikovského či Milana Lasicu,“ hovorí Rudolf Lesňák pri listovaní svojej najnovšej knihy Spätné zrkadlá, ktorá vyšla v prešovskom Vydavateľstve Michala Vaška.
Nečudo, veď jeho pôvodná profesia súvisela so svetom literatúry, ktorej sa ako redaktor venoval v rozhlase dve desaťročia, až do normalizačných čistiek. S jeho menom sú pritom spojené nielen mnohé autorské relácie, ale aj viaceré knihy, štúdie a články o rozhlase, čitateľskej kultúre či umeleckom prednese.
Rudolfa Lesňáka (1928) však v súčasnosti poznáme najmä ako autora publikácií, ktoré prezentujú jeho vzťah k zhromažďovaniu svedectiev o zločinoch komunistickej totality. Listy z podzemia mapovali na takmer 500 stranách slovenské kresťanské samizdaty od roku 1945 až po november ‘89 (on sám bol ešte na levočskom gymnáziu redaktorom samizdatu Mariánskej kongregácie študentov Vzlet), podieľal sa významne na knihách Náš brat Antonio (o kňazovi Antonovi Srholcovi), Liečiť zlo láskou (o lekárovi, politickom väzňovi a diplomatovi Antonovi Neuwirthovi) a bol spoluautorom dvojdielnych Zločinov komunizmu, ktorých editori boli ocenení prestížnou Cenou Dominika Tatarku za rok 2001.
„Vrcholom mojej doterajšej práce sú však Spätné zrkadlá, je to koncentrácia pohľadu na minulosť s maximálnymi inšpiráciami a podnetmi pre prítomnosť a budúcnosť,“ hovorí. Tento výnimočný autorský počin predstavuje na 231 stranách relatívne úplnú bibliografickú dokumentáciu knižne i časopisecky vydaných domácich, inojazyčných i exilových dokumentov, svedectiev, samizdatov, memoárov i umelecky spracovaných diel o zločinoch komunizmu. „Kniha je prehľadne rozdelená do dvadsiatich štyroch kapitol a podkapitol, pričom jej praktické využitie zvyšuje aj anotácia jednotlivých vyše 2 700 záznamov,“ vysvetľuje Rudolf Lesňák, pre ktorého sa však práca na knihe neskončila jej vydaním.
„V Bratislave som ju ešte nevidel vo výklade nijakého kníhkupectva a ani jedno z nich si okrem výtlačku, ktorý som im doniesol, neobjednalo ani kus,“ dodáva s trpkosťou prakticky aj ako distributér publikácie. Kniha zatiaľ nie je ani v knižniciach, vedeckých ústavoch, na školách a v ďalších inštitúciách. „Ani u politikov, ktorí by s ňou mali pracovať a nehovoriť o hrubej čiare za minulosťou.“
Rudolf Lesňák si zvolil názov Spätné zrkadlá preto, aby sme v textoch a dokumentoch videli nielen to, čo bolo okolo nás, ale aj seba, to, čo sme robili. A ako ukazuje doterajší osud knihy, možno jej názov aplikovať aj na to, čo teraz nerobíme a čo by sme mali robiť.
