ovali mimoriadnou hlúposťou - vďačný a večný námet pre humoristicko-satirickú literatúru a synonymum pre nedostatok zdravého rozumu a malomeštiactvo vôbec.

Spisovateľská dvojica Iľf a Petrov, známa po celom svete svojimi románmi Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa (reedície vyšli u nás vlani a predvlani), napísala i množstvo poviedok, veď od roku 1923 spolupracovala s viacerými časopismi, kde tieto krátke prózy vychádzali. Časť z nich si môžeme prečítať vo zväzku Poviedky (Európa, preklad Valerij Kupka, Bratislava 2003), ktorý sa začína práve poviedkovým cyklom Neobyčajné príbehy zo života mesta Kolokolamsk.

Autori lokalizovali postavy a príbehy týchto poviedok do fiktívneho Kolokolamska. Jeho obyvatelia predstavujú zmes naivity, pretvárky, prízemnosti, čudáctva a najmä bezbrehej chamtivosti. Sú to ľahko manipulovateľné a ak sa dá, aj manipulujúce figúrky, ktoré autori posúvajú do groteskných, až nonsensových situácií: napríklad doktora Hroma zrazí v Moskve auto, patriace veľvyslanectvu susedného Zlotyšska a tento občan potom dostáva za ujmu na zdraví mesačne slušnú sumu. To je povel pre väčšinu obyvateľstva, aby z prípadu urobili príklad, takže zrazených pribúda a Zlotyšsko sa pre masové vyplácanie odškodného ocitne onedlho na pokraji krachu. Alebo veliteľ hasičov udržiava už päť rokov požiar jedného domu, aby dal prácu svojim ľuďom.

Čo poviedka, to vynikajúci nápad. Iľf a Petrov majú neobyčajný talent pre variabilitu a stupňovanie deja, pre všakovaké motivické kombinácie, dôsledne nelogické činy, iskrivo nezmyselné dialógy, predlohou je však skutočný život v tejto krajine, počnúc veľkoplošnými, celoštátnymi nezmyslami až po miestne samoúčelné horlivosti, usilovnú nadprácu jednotlivcov, ktorých prácou je jej predstieranie, ako povedzme v poviedke Lenivosť alebo v brilantnej poviedke Mravec.

Súčasťou tohto absurdného sveta je aj premnoženie inštitúcií, ktorých kritiku stupňujú Iľf a Petrov vymýšľaním ďalších, v čom sú takisto neprekonateľní. Existujú tu „budoáre na vytriezvenie občanov“, „militarizované kurzy recitácie“, spoločnosť „zhyň rukystisk“ (určená na odstraňovanie stisku rúk), „sekcia nohavicovej krízy“, „krúžok preškoľovania sovietskeho dojčaťa“.

Musíme si uvedomiť, že akékoľvek vtipkovanie na účet režimu alebo dokonca uťahovanie si z neho mohlo mať pre autorov neblahé následky, či nebodaj i fyzickú likvidáciu, no na druhej strane sa vždy našiel dôvod, ktorý sa aplikoval na väčšinu diel sovietskej satiry, že totiž ide o kritiku meštiactva. Iľf a Petrov sa vedeli obratne vyhnúť nástrahám, aké satira vždy skrýva a niekde sa im podarilo zájsť dosť ďaleko, keď napríklad v poviedke Strašný sen persiflujú uctievanie straníkov v obrátenom garde alebo žonglujú s pojmom proletársky pôvod a ich postava s ním aj obchoduje.

Iľf a Petrov písali ešte predtým, než vytvorili nerozoznateľnú dvojicu každý osobitne. Výber z týchto prác obsahuje i kniha, no zdá sa mi, že ich spoločné diela sú predsa len na kvalitatívne vyššej úrovni. Súbor poviedok dopĺňajú fragmenty z románu Dvanásť stoličiek, ktoré Iľf a Petrov z rozličných príčin vylúčili pri konečnej redukcii diela.