Mladá mamička so synom sa pred rokom nasťahovala do podnájmu v komunálnom byte. Mesačne platila nájomné päťtisíc korún. Po čase Andrea zistila, že byt má nájomca po svojej zosnulej babke, no nie v osobnom vlastníctve. Keď nájomník komunálny byt osobne nevyužíva, mal by ho mestu vrátiť späť. Andrea to ohlásila, pretože mala pocit, že byt nájomca nepotrebuje.
Správca nitrianskych komunálnych bytov spoločnosť Službyt dala podanie na súd a byt sa uvoľnil. Andrea si myslela, že ho získa, keďže v ňom býva. Ale pravdepodobne ho dostane niekto z poradovníka. Ona sama sa do poradovníka nikdy nedostala, hoci v zozname, z ktorého sa zostavuje, je zaradená už šesť rokov.
Na prenájom v komerčnej cene peniaze nemá. Ešte študuje a s manželom nežije. Obaja rodičia zomreli. Trvalý pobyt má na adrese bývalého manžela svojej matky.
Pri hľadaní riešenia zistila, že primátor môže ročne prideliť osem bytov mimo poradovníka. Vo všeobecne záväznom nariadení sa píše, že to môže byť aj „osamelým rodičom s deťmi, ktorí sa ocitli nie vlastnou vinou v neriešiteľnej bytovej situácii a nie sú schopní vlastným pričinením ju zvládať“. Zo sekretariátu primátora jej však prišiel list s odpoveďou, že kvóta je naplnená, nech skúsi o rok.
S problémom sa vydala k hlavnému kontrolórovi mesta Nitra Ladislavovi Fuskovi. Jeho syn totiž dostal od primátora pridelený byt mimo poradovníka. Chcela sa poradiť. Hlavný kontrolór je prisľúbil sprostredkovanie stretnutia s primátorom, keďže Andrei sa to od januára nepodarilo. Tiež ju upozornil, že byt užíva neoprávnene a pravdepodobnosť pridelenia z poradovníka je jedno promile.
Andrea cíti nespravodlivosť – aj pravdepodobnosť, že byt od primátora dostane kontrolórov syn, bola jedno promile. Fuska na to reagoval slovami, že chcel „svet zmeniť v sedemnástich, teraz už nie“.
Autor: Juraj Gerbery
