Do pripravovaného zákona o bankách sa má dostať ustanovenie, podľa ktorého NBS bude musieť odobrať licenciu každej banke, ak nedosiahne požadovanú kapitálovú primeranosť. Keby taký zákon platil, guvernér Marián Jusko by musel ukončiť činnosť Devín banky už pred niekoľkými rokmi. FOTO SME - PAVOL MAJER

Na Slovensku takmer jedno desaťročie pôsobila banka, ktorá od samého počiatku až do úplného konca mala z bankovej činnosti výhradne iba straty. Práve preto, že tento nevídaný úkaz vo finančníctve trval toľké roky, konečný účet zaň predstavuje sumu 11 263 000 000 korún. Napriek skutočnosti, že Devín banka mala podporu vplyvných činiteľov dvoch vládnych garnitúr, nestala sa profitujúcou finančnou inštitúciou. Protekcia politikov stačila „iba“ na to, aby napáchala škodu, na akú by sa bez ich ochrany sama nezmohla. Premiér Dzurinda hovorí, že aj v tomto prípade ide opäť o mínu, ktorú položila predchádzajúca vláda. Faktom však je, že od roku 1998 mína narástla na dvojnásobok pôvodnej veľkosti a vybuchla rok po tom, čo sa ju vláda pokúsila zneškodniť.Devín banku založili v prvej polovici roku 1992 tri odborové zväzy spolu so Slovenským zväzom výrobných družstiev a Slovenskou poisťovňou. Malá banka so základným imaním 444 miliónov korún rozdala také úvery, ktoré ju veľmi rýchlo dostali do ťažkostí. Akcionári a Vladislav Bachár, jej vtedajší generálny riaditeľ, hľadali záchranu v zahraničnom investorovi, a našli ho v Rusku. Keď sa problémy banky s nedobytnými úvermi zhoršili, prišli ďalší ruskí investori, ktorých „získali“ spolumajitelia firmy Apis Ľubomír Kanis a Štefan Košovan. Potom prišiel do banky nový generálny riaditeľ.

Mečiar Martinkovi

V polovici augusta 1995 sa ním stal Karol Martinka, manžel Blaženy Martinkovej, blízkej spolupracovníčky premiéra Mečiara. Rádio Twist po rokoch zverejnilo nahrávku telefonického rozhovoru z konca augusta 1995 – muž s hlasom pána Martinku oznámil šéfovi SIS Ivanovi Lexovi, že auto značky Mercedes sa nachádza v Hainburgu pred policajnou stanicou… Nasledujúce dva roky sa Devín banka tešila výdatnej vládnej priazni a podpore.

Bez akejkoľvek súťaže a bez tendra dostala mandát na to, aby deblokovala ruský dlh. Vláda bola voči nej taká štedrá, že jej vyplatila odmenu za sprostredkovanie i v obchodoch, ktoré sama dohodla na vládnej úrovni. Bolo bežné, že Devín banka zinkasovala províziu za dovoz stíhačiek MiG-29 dlhé mesiace predtým, než sa lietadlá dostali na územie republiky. Idylické časy, keď ruský dlh úspešne deblokovala slovenská banka s väčšinovým ruským kapitálom, však netrvali príliš dlho. Priazeň z najvyšších miest bola totiž personálne viazaná na pána Martinku. Ten v auguste 1997 stratil o svoj post záujem, lebo sa mu naskytla šanca sprivatizovať piešťanské kúpele.

Akcionári vedení Sergejom Gorodkovom, predsedom predstavenstva Devín banky, povýšili na vrcholné posty spolumajiteľov spoločnosti Apis. Ľubomír Kanis sa stal jej generálnym riaditeľom a Štefan Košovan predsedom dozornej rady. Banka sa však dostala do ťažkostí, lebo ministerstvo financií jej po odchode Karola Martinku prestalo uhrádzať sumy, ktoré požadovala ako províziu za deblokácie dlhu. S odôvodnením, že Devín banka nedodržala mandátnu zmluvu, Kozlíkovo ministerstvo nezaplatilo celkove 1,8 miliardy korún. Po výmene vlády ministerstvo pod vedením Brigity Schmögnerovej síce potvrdilo, že „Devín banka si voči ministerstvu financií neplnila povinnosti vyplývajúce zo zmluvy“, ale potvrdilo aj to, že práve táto inštitúcia znovu bez tendra a akejkoľvek súťaže bude pokračovať v deblokáciách ruského dlhu. Aj keď sa tender napokon urobiť musel, nový generálny riaditeľ Slovenských elektrární, ktorým sa stal Štefan Košovan, ho zorganizoval tak, že ho nik iný ako Devín banka ani vyhrať nemohol. Nasledujúce mesiace predseda SDĽ Migaš a riaditelia Kanis a Košovan lámali slovenské rekordy v politickom klientelizme.

Migaš Kanisovi

Radový člen SDĽ Ľubomír Kanis sa v roku 1996 silne zasadil za to, aby novým predsedom strany bol jeho bývalý kolega zo štúdií Jozef Migaš. O dva roky neskôr predseda Migaš s rovnakou silou presadil, aby SDĽ „svoj“ post generálneho riaditeľa Slovenských elektrární obsadila Štefanom Košovanom, spolumajiteľom firmy Apis, akcionárom Devín banky a predsedom jej dozornej rady. Štefan Košovan sa zas postaral, aby elektrárne podpísali sprostredkovateľskú zmluvu na vymáhanie ruského dlhu práve so šéfom Devín banky Kanisom. Napriek ich spoločnému úsiliu sa to na profite banky neprejavilo.

V októbri 1999 všetci traja odcestovali do Moskvy, aby tam riaditeľ elektrární podpísal kontrakt na vývoz vyhoreného jadrového paliva zo Slovenska. Bol to „obchod“ mimoriadne nevýhodný pre štát, ale veľmi prospešný pre firmy, ktoré by sa na ňom podieľali. Ruské podniky napojené na ruského akcionára v Devín banke by získali z deblokácií približne osem miliárd korún a banka samotná asi 1,6 miliardy. Napriek úpornej snahe Migaša, Košovana i Kanisa sa dohodnutý obchod ustáť nepodarilo a Košovan musel z funkcie odísť, aj keď ho predseda SDĽ bránil výrokom, že všetky výhrady voči nominantovi strany „boli jednoducho bla bla bla…“ Presadiť sa im nepodarilo ani ďalší obrovský projekt, ktorý by raz a navždy zbavil banku i jej akcionárov akýchkoľvek problémov. Generálny riaditeľ Kanis verejne priznal: „Sme jedinou bankou, ktorá otvorene lobuje za dostavbu 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne Mochovce… Je aj v mojom záujme, aby sa dostavali.“ Keď vláda dostavbu nepodporila, problémy banky sa už zakryť nedali.

Náklady na ozdravenie

Až do odchodu Karola Martinku z postu generálneho riaditeľa boli problémy banky predovšetkým problémami jej akcionárov. V čase, keď do vrcholovej funkcie nastupoval Ľubomír Kanis, predstavovali vklady klientov v nej sumu pol miliardy korún. Nový riaditeľ za to svojho predchodcu kritizoval: „Banka okrem úspešnej práce s deblokáciami dlhov Ruskej federácie nevyvíjala normálnu bankovú činnosť.“ To, čo potom rozvinul riaditeľ Kanis, takisto nebola normálna banková činnosť, ale už sa diala s vkladmi klientov.

Na konci roku 1997 stúpli na dve miliardy, v roku 1998 – keď banka rozšírila sieť pobočiek – klientské vklady narástli na päť miliárd. O rok neskôr to už bolo 11 miliárd. Za dva a štvrť roka teda banka zvýšila objem vkladov od obyvateľstva na dvadsaťnásobok. Riaditeľ Kanis to dokázal veľmi jednoducho: ponúkol klientom úroky, ktorých výške nedokázali odolať. Na otázku redaktora Ivana Podstupku, prečo sú úrokové miery také vysoké, spolužiak Jozefa Migaša odpovedal veľmi vyhýbavo. Vyhováral sa na to, že „slovenský medzibankový trh v podstate nenakupuje ani nepredáva, tak sme sa obrátili na obyvateľstvo… Ideme touto cestou, myslíme si, že je správna.“

Vklady od obyvateľstva však banka kupovala tak draho, že vykazovala permanentnú stratu z finančných činností. Inými slovami – to, čo iné finančné inštitúcie živí, Devín banke spôsobovalo straty. Bolo jasné, že tento „systém“ nemá dlhú životnosť a skôr či neskôr sa zrúti. Úplne jasne sa to ukázalo v máji 2000, keď banka, ktorá vybrala od ľudí toľké miliardy, nedokázala naplniť povinné minimálne rezervy. V júni sa situáciou v súkromnej banke vážne zaoberala vláda. Proti stanovisku SMK a SOP, aby štát nezasahoval, lebo nemá relevantné informácie o jej stave a smerovaní, sa presadil postoj SDĽ, ktorý napokon z politických dôvodov podporili aj ministri SDK. Podľa neho „náklady vynaložené na ozdravenie banky budú nižšie ako suma ohrozených vkladov v prípade jej krachu“. Keď Devín banka sľúbila, že vláda bude mať svojho človeka v jej predstavenstve, svojich ľudí v jej dozornej rade, že v nej konečne vykoná audit renomovaná spoločnosť, dostala od kabinetu možnosť, aby v Rusku ešte navyše deblokovala tovar za 60 miliónov dolárov – výnos si mohla nechať ako úver od vlády. Hovorilo sa vtedy o akte dôvery, ktorý má banke pomôcť, aby sa v nej začal ozdravný proces.

Vláda a NBS oblažili svojou dôverou inštitúciu, o ktorej bolo dlhé roky známe, ako sa dostala k deblokáciám, o ktorej sa vedelo, že poskytla miliardový úver televízii Luna, hoci úver nemohol mať podnikateľské ciele. Dôverovali banke, aj keď vedeli, že úveruje svojich vlastných akcionárov a že nanajvýš nemorálnym spôsobom zneužíva systém ochrany vkladov. Na rozdiel od bánk, ktoré konali v súlade s dobrými mravmi a ponúkali reálne úroky, Devín banka získavala prostriedky aj tichým paktom s vkladateľmi, ktorým išlo o čo najvyššie úroky – bez ohľadu na to, či ich dostanú od Devín banky, alebo či ich vyplatí Fond ochrany vkladov.

V auguste 2000, keď vláda pomáhala jednej problémovej banke, tie ostatné sa na ňu obrátili so žiadosťou, aby zmenila systém ochrany vkladov. Už vtedy predpokladali, že ich Devín banka poškodí vlastne dvakrát. Prvý raz vtedy, keď si ju vkladatelia vyberú kvôli tomu, aký úrok im sľúbi, a druhý raz vtedy, keď ho ostatní budú musieť po jej krachu naozaj zaplatiť. Banky ich tušenie nesklamalo, lebo Devín banka sklamala dôveru vlády i NBS.

Posledný pokus o podvod

Na začiatku roku 2001 odišiel z jej vedenia Ľubomír Kanis, čo jeho nástupca Pavol Rusnák vysvetlil tak, že bolo potrebné „stiahnuť politický tieň, ktorý visí nad Devín bankou“. Nový šéf upozorňoval, že na rozdiel od Kanisa on nie je členom SDĽ. Okolnosť, že aj on je súčasťou spoločnosti Apis a že je Migašovým susedom v Mošovciach podobne ako jeho námestník Jančí, však nespomínal.

Riaditeľ Rusnák zato veľmi často pripomínal, že príchod zahraničného investora z Japonska je hotovou vecou. Jeho spolupracovníci zašli ešte ďalej. Ešte v polovici augusta pre týždenník Trend potvrdili, že banka už má na svojom účte v prepočte tri miliardy korún, ktoré sú určené na posilnenie jej základného imania. O týždeň neskôr museli predstavitelia NBS, ktorí od polovice júna preverovali potenciálneho japonského investora, skonštatovať: „Investor ktorý mal v banke zvýšiť jej kapitál, sfalšoval dokumenty o existencii týchto peňazí. Podali sme teda podnet na orgány činné v trestnom konaní, keďže bol spáchaný trestný čin…“ Spoločnosť Japan Grade One prostredníctvom Devín banky predložila NBS potvrdenie, že ju finančne kryje britská HSBC. Lenže tá na priamu výzvu centrálnej banky potvrdila, že „doklad je sfalšovaný a že údaje sú nesprávne“. Námietku Devín banky, že to nie je pravda a že všetky poskytnuté údaje sú pravdivé, kategoricky vyvrátil podpredseda vlády Ivan Mikloš: „Doklady, ktoré sme mali k dispozícii, svedčia jasne o tom, že došlo k pokusu o podvodné navýšenie základného imania.“

Okrem posledného pokusu o podvod sa príslušné orgány budú musieť zaoberať aj tým, s čím sa už stretli aj pri iných skrachovaných bankách. Ak 82 percent z úverov, ktoré Devín banka poskytla, sú klasifikované, takže ich dostali podnikateľské subjekty, ktoré ich nie sú schopné splácať, potom to svedčí o jednom. Také vysoké percento klasifikovanosti znamená, že „nekvalifikovanosť“, s akou sa vykonávala banková činnosť, bola perfektne zorganizovaná. O to väčšia je zodpovednosť všetkých, ktorí jej poskytli politickú ochranu a umožnili, aby do poslednej chvíle parazitovala v bankovom systéme krajiny.

Na to, aby sa peniaze, ktoré zmizli v útrobách Devín banky, do systému vrátili, budú musieť ostatné banky zdvihnúť marže. „Bude to záťaž pre celý bankový sektor,“ povedal guvernér Jusko. Treba povedať, že pôjde o záťaž, ktorú banky prenesú na svojich klientov a zákazníkov. Približne za tri roky sa zlikviduje. Záťaž politického klientelizmu i tendencie „štátu“ a jeho zodpovedných inštitúcií pomáhať každému, kto urobil všetko tak, aby si pomoc vynútil, je horšia, lebo tá sa sama nezlikviduje, ako sa nezlikvidovala ani za tri roky od nástupu novej vlády.

VÝROKY BÝVALÝCH ŠÉFOV DEVÍN BANKY
Na základe akých kritérií bola Devín banka poverená deblokáciami?

„Výber sa uskutočňuje na ministerstve financií prostredníctvom deblokačnej komisie, ktorá má na výber stanovené kritériá.“

KAROL MARTINKA, generálny riaditeľ DB, SME 11. marca 1997

*

Predseda SDĽ sa o vás vyjadril ako o dobrom straníkovi…

„Áno, ja sa nehanbím za to, že som členom SDĽ. Nevidím v tom žiadny problém. Myslím si, že podnikateľ môže byť členom nejakej strany. Podotýkam, že som len radový člen, a nie som v žiadnom orgáne.“

ĽUBOMÍR KANIS, generálny riaditeľ DB, Plus 7 dní 17. apríla 1999

*

Ako je to s vaším vzťahom k Devín banke a SDĽ?

„Čo sa týka mojej osoby, nebol som v minulosti predsedom dozornej rady iba v Devín banke, ale aj v orgánoch viacerých firiem. Aj so zahraničnou účasťou. Som člen SDĽ.“

ŠTEFAN KOŠOVAN, generálny riaditeľ Slovenských elektrární,

Pravda 15. marca 1999

*

Z čoho pramení potreba zvýšiť základné imanie banky práve o tri miliardy korún?

„Išlo o ponuku investorov. Prišli a povedali: My chceme taký podiel v banke, chceme položiť toľko peňazí na stôl… Neváhali sme. Považujeme banku za zaujímavú, najmä jej orientáciu na oblasť malého a stredného podnikania, energetiku a strojárstvo.“

PAVOL RUSNÁK, generálny riaditeľ DB, Trend 3. januára 2001