Pravda, aj tých (príhovorov) s vrcholiacou dovolenkovou sezónou ubúda, najnovšie sa na pár týždňov rozlúčil so svojimi najvernejšími šéf TV Joj Milan Kňažko. Jeho verejnoprávny kolega Richard Rybníček si to pri transformácii Slovenskej televízie dovoliť zrejme nemôže a v nedeľu popri sympatickom priznaní chyby s nevhodnou upútavkou a ospravedlnení sa potešil divákov opakovaným potvrdením, že druhý kanál STV nielen nezanikne, ale stane sa priestorom, v ktorom sa bude presadzovať „slovenská kultúra, slovenská národná identita a to, čo zaujíma menšinového diváka“.

Predstava, že druhý okruh sa začne približovať svojou dramaturgiou štruktúre vysielania českej „dvojky“, hoci iste ešte dosť vzdialená, je lákavá. Náročný, či aspoň náročnejší divák si na ČT 2 nájde doslova kedykoľvek nadštandardné relácie. Jedna za všetky – Ešte som tu, počas tohto víkendu predstavila v dialógu s Terezou Brdečkovou významnú českú fotografku Evu Fukovú.

Ona, rovnako ako jej manžel, maliar Vladimír Fuka boli už desať rokov pred jeho smrťou, po emigrácii v roku 1967, vygumovaní z domácej kultúrnej scény, ktorej piliere tvorili v spoločenstve Jiřího Kolářa, Kamila Lhotáka a ďalších osobností. Fuková promptne, nie ako diktát či povinnosť, ale inšpiratívne preberala do fotografickej tvorby umelecké i filozofické tendencie svojej doby, od surrealizmu cez popart až po postmodernu, jej manžel bol skvelý kresliar a ilustrátor, ale tiež autor ojedinelého výtvarného denníka zo začiatku päťdesiatych rokov.

Brdečkovej fundovanosť a charizma vždy povyšuje rozhovor na strhujúci exkurz do osudov ľudí a dobových súvislostí, v ktorého atmosfére potom aj otázky typu, „čo je pre vás v živote najdôležitejšie“, strácajú svoju zdanlivú banálnosť a majú rovnakú legitímnosť ako bonmot podhodený práve avantgardnej umelkyni, že „všetko sa mení, len avantgarda zostáva rovnaká“.