Pre dve príčiny: 1. V Tokiu pred časom vyžrebovali slovenskú reprezentáciu do doteraz najpriechodnejšej európskej spoločnosti. 2. Ešte nikdy sme nerozbehli pokus o historickú účasť nášho futbalu na vrcholnom podujatí tak razantne a nádejne ako práve teraz.
Jedno i druhé je po sobote minulosťou. Síce ťažšie stráviteľnou, ale o to pravdivejšou. Nepoučiteľní sa opäť nepoučili. S Turkami to mal byť existenčný zápas tejto hráčskej generácie. Zápas o všetko. Náš reprezentačný futbal je na medzinárodnej scéne už tak hlboko zdegradovaný, že časti slovenských divákov na Tehelnom poli stačí na vytlieskanie Karhana a spol. aj jalový tlak s jednou či dvoma strelami na bránku. V odbornej verejnosti pomaly klesáme na úroveň Faerských ostrovov, Islandu či iných futbalovo exotických tímov.
Proti vyspelejším, organizovanejším Turkom to bola naša deväťdesiatminútová lopota. Prácny futbal s grimasou na tvárach a ťažkopádným myslením. Hlavy možno aj chceli, nohy a umenie rozhodne nestačili. Rečičky o šťastí či nepremenených šanciach už nikoho nezaujímajú. Stali sa bezvýznamným prachom. Slováci nastrieľali v ôsmich kvalifikačných zápasoch sedem gólov. Z toho tri v Trnave Azerbajdžanu. Švédsku a Turecku, favoritom našej štvrtej skupiny, iba jediný! Potom nemôžeme byť pred nimi.
Jednou stranou mince je pocta reprezentovať. Tej má každý Adamcov hráč plné ústa. Opakom by mala byť nezaslúženosť reprezentovať. O tom už nikto nehovorí. Lebo zámerne nechce.
Ľavý stredopoliar slávneho milánskeho Interu Vratislav Greško, a nielen preto, že sa „postaral“ o jediný turecký gól, je v súčasnej forme do reprezentácie nenominovateľný! Dokonca je futbalovo zanedbanejší, ako keď svojho času prestupoval z Interu Bratislava do nemeckého Bayeru Leverkusen. Môže si za to sám. Meno klubu hráčovi automaticky nezaručuje aj osobný imidž. Jeho súčasná užitočnosť pre kolektív je viac ako diskutabilná.
Obranca Milan Timko „zhorel“ priateľsky proti Iránu, ale už pred Švédskom sa nainfikoval Vargovým protiadamcovským syndrómom zmeny herného systému. A na trávniku hral to, čo považoval za potrebné on. Čert ber nejakú disciplínu a najmä zodpovednosť. Už po Iráne bol zrelý na odpis. Podľa slov Adamca však dostal proti Turecku takú dôveru ako ostatní. Timkovi to opäť nebránilo v tom, aby možno v jedinom osobnom súboji s Hakanom Sükürom (tureckú hviezdu osobne strážil Varga) poslal obávaného strelca detinsky rukami k zemi. Ako na tréningu. Timko si v sledovanej reprezentácii stále robí, čo chce.
Dvadsaťštyriročný Vladimír Janočko sa po letnom prestupe z gréckeho tímu Škoda Xanthi do Rakúska stal neuveriteľne rýchlo lídrom viedenskej Austrie. Chvália ho novinári, vyzdvihujú televízni komentátori, velebia fanúšikovia. V Adamcovej reprezentácii nemá diametrálne iné úlohy ako v susednej lige. Ale výkonnostne je polovičný. Najviac v prístupe. Nedovolí si to, čím „opíja“ protihráčov o pár kilometrov južnejšie. Nepomôže mužstvu, ale ani mužstvo jemu.
Ako správne poznamenal Adamec, v sobotu prehralo celé mužstvo. Títo traja najviac.
